Radovan Kavicky's Blog

Gorilla Difference

2012-01-15T11:16:00.006+01:00

(via) http://ekonomika.etrend.sk/ekonomika-slovensko/ake-strany-take-kauzy-2.html

----

"To je veľmi jednoduché. Ide o moc a ekonomický alebo skupinový záujem. Politická strana je napoly eseročka a napoly mafia. To sú tvrdé pomenovania, ale sú presné."

-- Milan Kňažko, odpoveď na otázku "O čo teda ide v politike?" [2008, (via) http://www.izurnal.sk/index.php?Itemid=89&id=2215&option=com_content&task=view]

----

GORILLA (Gorila) by SLOVENSKÁ DISHARMÓNIA

----
Disclaimer:
(slovak): http://www.sme.sk/tema/gorila/
(english): http://spectator.sme.sk/articles/view/44969
(deutsch): http://www.sueddeutsche.de/politik/korruptionsskandal-in-der-slowakei-codename-gorilla-1.1256201

Tough times coming... secession from EU/EMU probably too...

2011-11-07T06:36:00.008+01:00

Today's market progress ... Italian bonds jump to the 6:37, 5:58 Spain ... (ten-year bonds / yield; Greece almost collapsed at 7:14 in April 2010 ...) This will be a "funny" week ...

From Radovan Kavicky's Blog

"Hope for the best, plan for the worst, but also try to be prepared for the unexpected."
-- Radovan Kavicky (archives, may 2005)

Links for 2011-09-20 [del.icio.us]

2011-09-21T00:00:00-07:00

Links for 2011-09-18 [del.icio.us]

2011-09-19T00:00:00-07:00

Disgusting déjà vu...

2011-07-23T09:50:00.006+02:00

[Photo: Reuters] +context here.

"Politikmi sa stávajú výlučne psychopati, ktorí nemajú svedomie a disponujú veľkou túžbou ovládať druhých."

-- Kurt Vonnegut

Links for 2011-03-28 [del.icio.us]

2011-03-29T00:00:00-07:00

Swedish inequality datapoint of the day | Felix Salmon | Analysis & Opinion | Reuters.com

Links for 2011-03-16 [del.icio.us]

2011-03-17T00:00:00-07:00

The Perfect Substitute: Broken Window Fallacy?

Links for 2011-03-11 [del.icio.us]

2011-03-12T00:00:00-08:00

Links for 2011-03-10 [del.icio.us]

2011-03-11T00:00:00-08:00

Links for 2011-03-09 [del.icio.us]

2011-03-10T00:00:00-08:00

Odchod z eurozóny? Nemožný

2011-02-24T18:20:00.011+01:00

Napriek prevládajúcemu názoru je v skutočnosti nemožné vystúpiť z EMÚ. A žiadna z krajín ani nemôže byť vylúčená. Riešením nie je ani vystúpenie z EÚ, pretože eura by sme sa tým automaticky nezbavili. Ako teda ďalej?

Diskusia o problémoch eurozóny sa na Slovensku politicky zneužívala nielen pred vlaňajšími voľbami ale aj po nich, koncom minulého roka. Prezentované postoje boli doposiaľ skôr v rovine emócií a politických hesiel. Zatiaľ si však ani naši politici neuvedomujú, že z hľadiska momentálne platnej legislatívy, ale ani z politického, či praktického hľadiska nemožno z eurozóny odísť a nemožno legálne žiadnu z krajín eurozóny ani vylúčiť. Navyše, rozpad eurozóny by znamenal koniec EÚ samotnej, čo by žiadnej z krajín nepomohlo a poznačilo by to vývoj v Európe na niekoľko desaťročí dopredu. Prečo?

.EÚ = EMÚ

Ekonomická a menová únia (EMÚ) totiž ako taká nemá právnu subjektivitu. Samotná EMÚ je integrálnou súčasťou EÚ, o čom hovorí aj protokol Maastrichtskej zmluvy, kde je stanovený štatút ECB aj ESCB. EÚ je teda už od svojho založenia úniou menovou, hoci pri vstupe do EÚ sa vyžaduje splnenie iných kritérií (takzvaných kodanských) a pri vstupe do EMÚ splnenie tých Maastrichtských. Všetky krajiny, ktoré vstupujú do EÚ preberajú na seba aj záväzok skôr či neskôr prijať na ich území euro ako platidlo. Krajiny, ktoré euro ako platidlo doposiaľ neprijali, majú zatiaľ udelenú derogáciu, teda dočasné odloženie tejto povinnosti. No záväzok prijať euro naďalej trvá. Navyše obeh eura je už v súčasnosti vynútený aj mimo eurozóny, keďže platby medzi krajinami v rámci Európy už teraz prebiehajú prevažne v tejto mene.

Prakticky môžeme hovoriť o tom, že krajiny, ktoré majú euro, ale aj tie ostatné v eurozóne „uviazli“. Členské krajiny sú tak nútené pre stabilizáciu situácie prijať prísne podmienky týkajúce sa fiškálnej politiky, šetriť a prijímať spoločné reformy. Európski politici si všemožnými zavádzajúcimi vyjadreniami snažia zachovať si tvár, no je neoddiskutovateľným faktom, že neboli na takúto situáciu pripravení a dosiaľ prešlapujú na mieste. V súčasnosti už nejde len o krízu eura, ale skutočne inštitucionálnu a veľmi vážnu krízu samotného systému fungovania EÚ/EMÚ. A to je nielen vážny ekonomický, ale aj právny problém.

.možnosti

Samozrejme, vystúpenie z EÚ, je právne možné a to predovšetkým od ratifikácie Lisabonskej zmluvy. Možné je taktiež jednostranné vystúpenie, ako aj vystúpenie na základe dohovoru. Rozdiel medzi nimi je citeľný.

Pri vystúpení z menovej únie (obzvlášť tom jednostrannom) daná krajina naráža na mnohé problémy. Prvým je predovšetkým ten, že týmto krokom zároveň vystupuje z EÚ. Druhým vážnym dôsledkom takého rozhodnutia je to, že musí nanovo vytvoriť národnú menu, stanoviť jej výmenný kurz voči iným menám a zabezpečiť obeh takto vytvorenej meny. Ide o pomerne náročný proces. Možno predpokladať, že aj po vystúpení z EMÚ, by sa krajina nevyhla tomu, že by aj naďalej v krajine obiehalo euro ako platidlo. Tretím problémom, by bolo spätné získanie, refundácia kapitálu národnej centrálnej banky vloženého do ECB pri prijatí eura. Tento kapitál sa koncom minulého roka zdvojnásoboval. Súvisí s tým aj spätné získanie menových rezerv a aktív, ktorými sa národná centrálna banka podieľala na európskom systéme centrálnych bánk. Štvrtým problémom by bolo opätovné získanie dôvery národnej centrálnej banky v očiach verejnosti ako suverénneho nositeľa menovej politiky v krajine.

.čo na to Lisabon?

Článok 50 Lisabonskej zmluvy jasne hovorí o vystúpení krajiny z EÚ. Avšak, krajina, ktorá by taký krok chcela urobiť, musí najprv informovať Európsku radu o svojich zámeroch, tá následne pripraví podklady a harmonogram vystúpenia, po odsúhlasení takéhoto kroku Európskym parlamentom sa Európska rad väčšinovým hlasovaním uznesie a vydá rozhodnutie v mene EÚ.

Zaujímavé však je, že Lisabonská zmluva v týchto prípadoch nijako špeciálne neupravuje postavenie krajín, ktoré pristúpili aj na vyšší stupeň integrácie, známy pod označením EMÚ. EÚ i EMÚ sa vnímajú ako synonymá právne aj fakticky. Dvojročná lehota, ktorú stanovuje Lisabonská zmluva nemusí postačovať pre prípravu potrebných zmien v prípade, že krajina už nebude chcieť používať euro ako svoje národné platidlo.

Ďalším problémom je, že Lisabonská zmluva neráta so scenárom „masívneho odchodu“, alebo, inak povedané, so situáciou, kedy by sa rozhodlo vystúpiť z EMÚ a EÚ viacero krajín súčasne.

Zadefinovanie suverénneho práva krajiny odčleniť sa a vystúpiť z EÚ v Lisabonskej zmluve nastoľuje mnohé otázky. Ak krajiny môžu dobrovoľne vystúpiť, je možné niektorú z krajín aj vylúčiť ak by už nespĺňala kritériá členstva? Na základe akých pravidiel by bolo také vylúčenie uskutočniteľné? Keďže 17 z 27 členských štátov sú zároveň členmi EÚ a aj eurozóny, majú tieto otázky význam aj v súčasnosti, keď napríklad fiškálna disciplína značne pokrivkáva. No naďalej platí, že to na základe platnej legislatívy nemožno uskutočniť.

.ďalšie dôsledky

Členstvu v eurozóne predchádza účasť v systéme menových kurzov ERM II v období dva roky pred vstupom, načo nadväzuje prijatie eura ak je splnená aj podmienka stability menového kurzu. V prípade vystúpenia sa v Lisabonskej zmluve opäť hovorí o dvoch rokoch, tentoraz však po samotnom vystúpení. Navyše vystúpenie je pomerne zložitý krok aj z pohľadu domácej fiškálnej politiky. Príspevky jednotlivých krajín do EÚ sú zdrojom príjmov rozpočtu Únie. Ten stále nemá fiškálny charakter, ide skôr o akýsi spoločný fond určeného na prerozdeľovanie a transfery v rámci EÚ. Daná krajina by tak bola povinná aj v čase plynutia lehoty naďalej prispievať do spoločného rozpočtu EÚ. Vystupujúci štát by sa najbližšie dva roky nevyhol ani ďalším povinnostiam, ktoré vyplývajú z platnej legislatívy. Krajina, ktorá už raz vystúpila z EÚ, sa môže uchádzať znova o členstvo, no musí splniť všetky podmienky a prejsť si prístupovým procesom tak, ako na začiatku.

Je veľmi nepravdepodobné, že vystúpením, alebo vylúčením z eurozóny by daná krajina automaticky vystúpila aj z Európskeho systému centrálnych bánk a prijala by ihneď staronovú menu bez ťažkostí z toho vyplývajúcich. Vyriešenie týchto problémov by teda vyžadovalo opäť spoluprácu aj ostatných krajín eurozóny, čiže o nejakej „automatickej“ suverenite v menovej oblasti hneď po vystúpení z EÚ/EMÚ nemôže byť reč.

Ak už v minulosti raz padlo rozhodnutie, že euro bude od roku 2009 na Slovensku prijaté a následne sa aj stalo realitou v našich peňaženkách, problémy eurozóny sa stali aj našimi problémami. „Plán B“ ani nič podobné tu nepomôže. Vyžaduje si to od nás predovšetkým zodpovednosť a je nutné ponúkať konštruktívne návrhy ako tú nelichotivú situáciu vyriešiť.

Od začiatku sa v odborných kruhoch poukazovalo na to, že pre dlhodobú udržateľnosť ekonomickej a menovej únie bude nevyhnutné prehĺbenie integrácie smerom k fiškálnej únií. Ale dnes sa to ukazuje ako nevyhnutné aj z čisto pragmatického pohľadu. Popri „záchraňovaní“ členských krajín, zmietajúcich sa v dlhoch, začnime skutočne riešiť aj právnu stránku fungovania a budúcej spolupráce v rámci Európskej únie.

Radovan Kavický

Autor je finančný ekonóm.

(Vyšlo v týždenníku .týždeň 8/2011)

(Ilustrácie pridal autor, zdroj: istockphoto.com, funny-page.net, lordaj.com)

(Text článku môžete nájsť aj na blogu Econoir.sk, investujeme.sk a blogu NHF)

Havel o ekonomickej transformácií 20 rokov po '89

2011-02-16T16:43:00.006+01:00

Autori: Radovan Kavický, Martin Vlachynský

„Myslím si, že som určite urobil mnoho chýb. Jedna z nich bola, že som príliš veril ekonómom. Myslel som, že sú experti, vedci a že presne vedia, čo robia. Podporoval som ich aj v situáciách, keď som s nimi nie veľmi súhlasil a myslím si, že práve to bola tá chyba. Ekonomická reforma by bola ťažká tak či tak, no oni jej nielen že nepomohli, ale ju ešte viac skomplikovali.“

Václav Havel via LSE Public Lectures, 20 Years After the Collapse of the Iron Curtain: Have our dreams come true? (A odporúčame pravidelne počúvať celý podcast tu.)

Text blogpostu nájdete aj na blogu EcoNoir a NHF blogu.

Je ekonómia vedou? Aký je rozdiel medzi vedcom a „vedcom“?

2011-02-16T15:51:00.006+01:00

Autori: Radovan Kavický, Martin Vlachynský

Zaujímavé otázky. Ťažko povedať, či pre každého na ne dáme aj uspokojivé odpovede, ale každopádne sa o to v nasledujúcich riadkoch pokúsime.

Najprv si však zahráme jednu hru.

TEST/HRA 1

Na stole ležia nasledujúce štyri karty:

Zdroj: autori

Úloha:

Rozhodnite, ktorú kartu/karty treba otočiť, aby sme zistili či pravidlo platí, alebo nie.

Popis pravidla:

Každá karta má písmeno na jednej strane a číslo na druhej. Dve z kariet sú otočené tou stranou, kde je písmeno a zvyšné dve tou, kde je číslo. Pravidlo, ktoré máte overiť je nasledujúce: Pre tieto štyri karty platí, že ak má karta na jednej strane samohlásku, má na druhej strane párne číslo.

Riešenie:

Tým z vás, ktorí skočili rovno k časti riešenie (áno, asi veľká časť z vás) odporúčame vrátiť sa znova k predchádzajúcemu textu, vyriešiť najprv úlohu a poznačiť si výsledok na papier. Inak tento test/hra nemá význam a odpoveď na otázku v nadpise sa nedozviete. Pre tých z vás, ktorí však tak už urobili tu teda mám krátky komentár k správnemu riešeniu.

Štatistiky nepustia. Väčšina ľudí dôjde k nesprávnemu riešeniu a navyše je pre nich pomerne ťažké zistiť prečo. Približne polovica vyrieši úlohu tak, že treba otočiť karty I a 6 s argumentom, že pod samohláskou sa môže ukrývať párne číslo a pod kartou s párnym číslom sa môže ukrývať samohláska. Ďalších približne 20 percent ľudí sa podľa štatistík rozhodne otočiť iba kartu I aby overila platnosť pravidla. No a ďalších približne 20 percent ľudí sa rozhodne pre iné zo zvyšných nesprávnych riešení. Čiže približne 90 percent ľudí vôbec nedôjde k správnemu riešeniu.

Toľko štatistiky. Teraz sa však pozrime na to, aké je správne riešenie, kde je teda problém a prečo pri rozhodovaní toľkí zlyhali. Voľba z kariet otočených tou stranou, kde je písmeno, bola u väčšiny správna (zvolili kartu I). Problém nastal pri voľbe spomedzi kariet otočených číselnou stranou (okolo 50 percent zvolilo kartu 6). Prečo je nesprávna voľba karty 6? Prečítajte si ešte raz pravidlo. Tam sa vraví, že karta, ktorá má na jednej strane samohlásku, má na druhej strane párne číslo. Nehovorí však nič o tom, že by karta, ktorá má na jednej strane párne číslo by mala mať na druhej strane samohlásku (okrem iného to platí aj preto, že pravidlo nič nehovorí o spoluhláskach a teda nie je ani potrebné otáčať kartu Q). Takže ak by sme aj našli spoluhlásku na druhej strane karty 6, nepovedalo by nám to nič o tom, či pravidlo platí, alebo nie. Ale naopak, karta 9, nad ktorou drvivá väčšina ľudí ani len neuvažuje, je kľúčová k správnemu riešeniu. Karta 9 totiž môže mať na druhej strane samohlásku. A ak má, pravidlo by sa ukázalo ako neplatné (na jednej strane karty samohláska a na druhej nepárne číslo). Skrátene, karta 9 musí byť taktiež otočená (okrem karty I), aby sme si boli istí, že pravidlo nie je neplatné ani v tomto prípade, teda, že platí.

V tejto jednoduchej hre, či teste, sme práve použili v praxi princíp falzifikácie , ktorý rozpracoval najmä Karl Popper a je jedným zo základov vedeckého prístupu (resp. toho, čo je za „vedecké“ považované). Podľa jeho názoru je jednoducho iba z pozorovania, ktoré nie je falzifikovateľné môžeme vychádzať a nárabať neskôr s týmito výstupmi ako vedeckým poznatkom, resp. faktom na ktorom môžeme ďalej v teórii stavať. Pokiaľ sa čo i len jedno z pozorovaní vychyľuje (vymyká sa predpokladom modelu) nemôžeme akceptovať záver danej teórie ako všeobecne a vždy platný. Pri overovaní ktorejkoľvek z ekonomických teórií v praxi možno vždy nájsť pozorovanie, ktoré sa vymyká predpokladom. Teória/model v ekonómii tak popisuje nie „zjednodušenú realitu“, ale správanie úplne abstraktné. Napriek tomu sa nesprávne prisudzuje ekonomickým teóriám všeobecná platnosť. Ktorú nemajú. Sú teda vedecké?

Zhruba takýto je náš hlavný argument (ale nielen náš) prečo ekonómiu a prevažnú väčšinu teórií ktoré obsahuje a zahŕňa nie je možné považovať za vedecké. Nemožno tak ani ekonómiu samotnú ako celok za vedu považovať. Dostali sme sa teda už hneď teraz k odpovedi na druhú otázku v nadpise tohto článku. Ekonómia vedou nie je (ak ju berieme ako celok), hoci využíva vedeckú metodiku vrátane analytických postupov.

Ak ale chceme ekonómiu za vedu aj naďalej považovať zostáva nám buď vyčlenenie niektorých teórií z toho, čo sa v súčasnosti ako „ekonómia“ prezentuje (zúženie oblasti skúmania), práca s predpokladmi modelu (kde je možné mnoho zachrániť a taktiež sa to často deje, najmä preto, aby teórií dodatočne bolo možné priznať punc vedeckosti) a okrem dedukcie (ktorá často, predovšetkým v ekonómii, zlyháva) teda aj indukcia a práca s pravdepodobnosťami pri modeloch, kde výstupom nie je jednoznačná predpoveď (Je vôbec v sociálnych vedách, kde ekonómia podľa všeobecne používaného zaradenia patrí, niečo jednoznačné?). Práve toto je v súčasnosti síce nie jediný, ale v celku akceptovateľný prístup ku skúmaniu, hoci napríklad práve ten Popper, ktorého sme už spomenuli, indukciu zamietol (ako nevedeckú metódu skúmania).

TEST/HRA 2

Prvá hra sa páčila? Dajme teda ešte jednu.

Úloha:

Ktorá z troch možných odpovedí je správna?

Popis pravidla:

Štefan pozerá na Evu, ale Eva pozerá na Romana. Štefan je zosobášený, ale Roman nie. Pozerá osoba, ktorá je zosobášená na tú, ktorá zosobášená nie je?

A) Áno B) Nie C) Nie je to možné určiť

Riešenie:

Opäť odporúčame tým, ktorí skočili rovno k tejto časti a dychtia po správnej odpovedi, aby sa ešte raz pokúsili dôjsť ku správnemu riešeniu a zaznačiť si ho pre porovnanie so správnym riešením a zároveň pre poučenie z tejto hry. Hotovo?

Vychádzajúc zo štatistík, väčšina z vás (cca 80 percent) pravdepodobne zvolila možnosť C, teda, že nemáme dostatok informácií na to, aby sme posúdili všetky možnosti a úlohu správne vyriešili. Pôjdeme na to teda logicky. Eva je jediná osoba o ktorej nevieme, či je zosobášená, alebo nie. Zvážme teda obe možnosti, aby sme znova posúdili či máme dosť informácií k tomu aby sme úlohu vyriešili. Ak je Eva zosobášená (bola by zosobášenou osobou, ktorá pozerá na zosobášenú osobu, teda Romana), správnou odpoveďou by teda bola odpoveď A). Ak Eva nie je zosobášená (Štefan, ktorý je zosobášený teda pozerá na Evu, ktorá zosobášenou nie je.), opäť je teda správnou odpoveďou odpoveď A). Tento postup, ktorý nás nakoniec doviedol ku správnemu riešeniu úlohy sa nazýva vylučovacie rozhodovanie/odôvodnenie/argumentácia/ disjunctive reasoning – rozhodovanie, ktoré zvažuje všetky možnosti. Fakt, že v zadaní nebola informácia, či je Eva zosobášená naviedol toho, kto chcel úlohu čo najrýchlejšie vyriešiť k tomu, že nadobudol presvedčenie, že nemá dostatok informácií pre správne rozhodnutie a teda zvolil možnosť C) bez toho, aby zvážil všetky možnosti. K tomuto vo všeobecnosti zvádzajú všetky otázky v prípadoch ak je aspoň jedna z možných odpovedí postavená podobne.

Pre tých z vás, ktorí sa vede momentálne venujú a náhodou nevyriešili na prvýkrát ani jednu z úloh to neznamená, že nie sú vedcami. Tento text má skôr ambíciu byť impulzom nielen pre vás, ale pre všetkých, ktorí sa vede na venujú, k tomu, aby mierne poupravili svoj prístup k riešeniu jednotlivých problémov.

Často sa totiž žiaľ stáva, že človek prepláva vysokou školou bez toho, aby si osvojil aspoň základné princípy vedeckej činnosti a vypestoval „vedecký skepticizmus“ voči všetkému čo je objektom jeho skúmania (veda sa tak často približuje skôr viere v nespochybniteľné pravdy a trvá tak pomerne dlho než príde niekto, kto prevládajúcu teóriu vyvráti, alebo len napadne).

Celý systém výuky (nielen na Slovensku a taktiež nielen v rámci ekonómie), skôr nabáda k tomu, aby sa podporovala racionalita pri rozhodovaní a rozvíjala schopnosť formulovať racionálne predpoklady. Áno, táto časť je pre vedu nevyhnutá, ale nie postačujúca. Racionalita však nie je to isté čo inteligencia a už vôbec nie kreativita. A to, čo je kľúčové v modernej vede je predovšetkým rozvoj inteligencie a kreativity. Výučba metodiky áno, ale nie vedenie k schematickému mysleniu. Podpora kreativity pri riešení problémov rozhodne, ale taktiež je potrebné ju uplatniť už pri samotnom prístupe k týmto riešeniam.

Kríza je skvelou výzvou. Svet sa totiž neustále mení a v súčasnosti už skutočne nestačí ani len to, čo postačovalo ešte pred pár rokmi. V najbližších rokoch pred nami stoja nové výzvy a problémy, ktoré si žiadajú nielen našu zaangažovanosť, ale aj originálne prístupy a nové riešenia. Veda tomu čeliť dokáže. Avšak len vtedy, ak sú toho schopní vedci, ktorí ju tvoria, formujú a ďalej rozvíjajú.

"Discovery consist of seeing what everyone has seen, and thinking what no one has thought."

-- Albert Szent-Gyori

Ak niekoho z vás tento článok zaujal a rád by si prečítal niečo podobné k danej téme, odporúčame práce tohoto pána a taktiež tohto tu a tiež tohto (z ktorých sme čerpali aj my pri písaní tohto textu).

V skratke toto odvetvie neurovedy je obzvlášť zaujímavé a veríme, že zaujme aj vás či iných.

Tento text nájdete aj na blogu EcoNoir a NHF blogu.

Regulátori sa utrhli z reťaze

2011-01-17T15:44:00.003+01:00

Nech to už znie akokoľvek, rok 2011 bude pre finančný sektor predovšetkým rokom regulácie, rokom dopadov regulácií, ktoré už boli prijaté a tých, ktoré sa ešte len pripravujú.

Politici na oboch stranách Atlantiku už minulý rok prišli s riešeniami dopadov hospodárskej a finančnej krízy. Ten, kto sa po vlne bailoutov pýtal, odkiaľ vlastne vlády jednotlivých štátov vzali peniaze na vykúpenie bánk z krízy, sa pýtal správne. Vlády stavili do hry svoju reputáciu i dôveryhodnosť. Požičali si na trhu, ktorý kolaboval, a z týchto zdrojov si kúpili nielen dôveru vo finančný systém, imidž záchrancu, ale aj podiel na bankách samotných. V čase poklesu cien aktív a „výpredajov“ sa túžba štátov po vlastníctve ukázala ako dominantná a do úzadia odtlačila nielen opatrnosť, ale aj zdravý rozum. Keďže akumulácia týchto pôžičiek spolu s dlhmi z minulosti viedla k problémom vo verejných financiách, ochota trhu pokračovať v tomto cirkuse sa pomaly vytráca, a naďalej tak hrozí bankrot viacerých krajín. Kríza konkrétnych bánk sa tak zmenila na krízu konkrétnych vlád. Šokovaná eurozóna bola okrem použitia vlastných zdrojov dokonca nútená prijať pomoc z Medzinárodného menového fondu, kým americký finančný systém prakticky naďalej stojí na dôvere Číny a Japonska v solventnosť USA.

Aký je v tejto situácii recept Európy? Všetci za jedného, jeden za všetkých! Redefinícia pravidiel Paktu stability a rastu, ktorý je už tretí rok mŕtvym dokumentom. Vytvorenie nových inštitúcií, systém vzájomných garancií v čase, keď nikto nevie garantovať ani splnenie základných pravidiel dlhodobej udržateľnosti. Pretrepať, nemiešať. Najmä však viac, viac regulácie a dohľadu!

Recept z USA? Rozdeľuj a panuj! Návrat k predvojnovému Glass-Steagallovmu zákonu. Oddeliť, ak nie rovno dočasne zakázať investičné bankovníctvo. Podpora exportu, zamestnanosti, ale najmä viac, viac regulácie a dohľadu! Už z prípravy oboch receptov je zrejmé, že ani z týchto ingrediencií sa v najbližšom období nič chutné nenavarí. Ako však ďalej? A osladiť či okoreniť?

Z historického hľadiska je najúčinnejšia taká regulácia, kde aj dotknuté subjekty rozumejú, prečo je potrebná, považujú ju za zmysluplnú a sú pripravené držať sa jej. Politici sú však iného názoru, čo dokazujú aj konkrétnymi krokmi a vyhláseniami o konci obdobia „ultraliberálneho“ a „neregulovaného“ trhu. To všetko napriek tomu, že práve finančný sektor je dlhodobo najregulovanejším sektorom v ekonomike a v počiatkoch vzniku finančných inovácií, ktoré nakoniec viedli k ostatnej kríze, možno prílišnú preregulovanosť identifikovať ako hlavný problém.

.budovanie eurohrádze

Donedávna bolo možné Európsku úniu vyjadriť finančne predovšetkým prostredníctvom jej rozpočtu, čo ročne predstavuje približne 150 miliárd eur. Okrem tejto sumy sa od roku 2011 na tieto účely môže použiť aj finančné vyjadrenie prijatého Európskeho stabilizačného mechanizmu (takzvaného dočasného eurovalu). Ten súhrnne predstavuje necelý bilión eur vo forme záruk, čiže takmer sedemkrát väčšiu sumu, ako je ročný rozpočet celej Únie. Z hľadiska pomeru k hrubému domácemu produktu Únie predstavuje približne jednu desatinu celkového ročného HDP všetkých členských krajín EÚ, pričom chráni najmä členov eurozóny. Čiže momentálne len 17 z 27 krajín.

Nad obrovskou sumou by bolo možné privrieť oči. Avšak množstvo nových inštitúcií, ktoré týmto krokom vznikajú a ohromný balík súvisiacich regulácií naopak nútia každého, kto sa touto oblasťou zaoberá, otvárať úžasom oči dokorán. Rok 2011 nám dá odpoveď na otázku, či bude celý systém trvalého eurovalu od roku 2013 financovaný z výnosu takzvanej Tobinovej dane z finančných transakcií, alebo sa nakoniec zvolí úplne iný model financovania.

Situácia v Európe je stabilizovaná, no naďalej vážna. Ukázal to nielen koncoročný summit EÚ, ale aj udalosť, ktorá mu tesne predchádzala a ktorú prehlušili diskusie o rozpočte EÚ na najbližšie roky. Európska centrálna banka sa rozhodla do konca roku 2012 zdvojnásobiť svoj kapitál až na úroveň takmer 11 miliárd eur, pričom upísaný v plnej výške musel byť už do konca minulého roka. Hoci to nie je v porovnaní s eurovalom závratná suma, táto udalosť dáva tušiť, že aj v roku 2011 musí byť Európa pripravená na hroziace otrasy. Či obstojí, uvidíme. Ak aj áno, bude to nevyhnutne za cenu prehĺbenia integrácie smerom k fiškálnej únií.

Hoci sa to v diskusii o eure často nespomína, samotná Európska únia je úniou menovou. Teda každá krajina, ktorá do EÚ vstupuje, raz euro prijať musí. V čom je však problém? V typickej menovej únii existujú tri piliere. Monetárny, fiškálny a finančný. EÚ stojí len na jednom z nich, ktorým je pilier monetárny, teda ECB. Európsku úniu ako len menovú úniu teda možno označiť aj za fiškálnu a finančnú „dis-úniu“.

Európa sa momentálne uberá cestou vytvorenia práve tohto chýbajúceho fiškálneho piliera, rovnako ako cestou unifikácie a centralizácie finančného dohľadu i regulácie. Fiškálny pilier bol vždy (aj v teórii) nevyhnutnou podmienkou dlhodobej udržateľnosti menovej únie. Mnohí novodobí euroskeptici, paradoxne, fiškálny pilier odmietajú, hoci euro samotné obhajovali a vítali.

Diskutovať o nových fiškálnych pravidlách pre členské štáty je potrebné. Preč sú časy, keď napríklad Romano Prodi označil všetky rigidné pravidlá za hlúpe. Nemennosť, tvorba a striktné dodržiavanie týchto nových pravidiel bude v roku 2011 zrejme znova módnym hitom. Ukáže sa to asi už počas terajšieho pôsobenia Maďarska na čele EÚ. Ide o predsedajúcu krajinu, ktorá je zatiaľ mimo eurozóny, no sama má problémy s fiškálnou disciplínou. Maďarsko čerpá pomoc MMF a zmieta sa v mnohých vnútorných problémoch.

.opäť Glass-Steagallov zákon

Vývoj v USA taktiež prináša mnoho otázok, hoci sa tam riešia prevažne odlišné problémy. Výdavky na ozdravenie finančného sektora boli dosiaľ omnoho vyššie ako v Európe. Avšak s akým výsledkom? Prišlo ešte k väčšej koncentrácii a vzniku dnešného problému, ktorý bol identifikovaný ako nadmerná veľkosť bánk a príliš komplikovaná štruktúra bankových aktív. Pokrízová trhová dominancia Goldman Sachs a J. P. Morgan Chase je evidentná. Avšak aj im hrozí nebezpečenstvo zo strany regulátorov.

Problém, ktorý pretrváva v roku 2011, je definícia toho, čo regulátor myslí pod pojmom „príliš veľká banka“. Návrhy, týkajúce sa rozdelenia na klasické depozitné a úverové bankovníctvo s odčlenením bankovníctva investičného, sú prakticky iba návratom ku Glass-Steagallovmu zákonu, a teda k situácii po kríze v tridsiatych rokoch 20. storočia. Lenže neprináša konečné riešenie súčasnej situácie s ohľadom na zmenené podmienky na trhu. Hlavným dôvodom je predovšetkým to, že takéto riešenie znamená oslabenie daných bánk z hľadiska konkurencieschopnosti na svetovom finančnom trhu. A to nielen v rámci domácich a európskych konkurentov, ale najmä vo vzťahu k stále rastúcim čínskym a indickými bankám. Pokiaľ sa však regulácia bude uberať týmto smerom nielen v USA, ale aj v EÚ, môžeme byť už v najbližších rokoch svedkami toho, ako sa presunie ťažisko finančného trhu zo západných krajín smerom na východ a juh svetovej mapy. Singapur, Tokio, Hongkong, Šanghaj, Kuala Lumpur či Dubaj veľmi rady privítajú euro-americké banky, unikajúce pred prebujnenou reguláciou či hrozbou ich rozdelenia. Tento scenár síce len kopíruje dlhodobý trend presunu ťažiska výroby a reálnej ekonomiky do východných krajín ako Čína alebo India, no hroziaca preregulovanosť na trhoch západných krajín v najbližších rokoch môže celý proces výrazne urýchliť už tento rok.

Pre finančné inštitúcie je však rok 2011 dôležitý aj z iného dôvodu a tým je ukončenie rokovaní o podobe nových pravidiel, odporúčaní a štandardov, známych pod označením Basel III. Hoci ide o súhrn nezáväzných dokumentov, ktoré majú len odporúčací charakter, banky ich vždy rešpektovali, snažili sa ich implementovať a do veľkej miery sa nimi riadili. Možno kritizovať ich konečnú podobu aj dĺžku ich predpokladanej implementácie do roku 2019. Lenže významným pozitívom týchto pravidiel je najmä to, že ide, takpovediac, o reguláciu zdola.

.výzvy 2011

Najväčším problémom pre finančné inštitúcie zostáva popasovať sa s množstvom regulácií, ktoré sa na ne budú v roku 2011 hrnúť zo všetkých strán. Aktuálne budú aj otázky, ako vhodne pristupovať k vyhodnocovaniu rizika pri daných aktivitách a tiež ako sa postaviť k výsledkom týchto analýz. Rozhodnutím, ktoré aktivity preferovať a ktoré zanechať sa stanoví aj smer vývoja bankovníctva dobudúcna.

Najväčšou výzvou pre regulátorov a politikov je predovšetkým to, aby našli v roku 2011 vhodnú mieru a rozsah zásahov do finančného systému, už aj tak preregulovaného, ktorý síce riadne zakopol, no z veľkej časti aj preto, že jeho účastníci hrali podľa platných a nevhodných pravidiel. V prípade nesprávneho rozhodnutia, teda pokračovania v nastúpenom trende, sa môže súčasná kríza nielen prehĺbiť, ale o pár rokov aj v plnej miere vrátiť.

Autor je finančný ekonóm.

(Vyšlo v týždenníku .týždeň 1/2011)

(Ilustrácie pridal autor, zdroj: The Economist, garyvarvel.com a spreadshirt.co.uk)

(Pôvodný text článku možno nájsť na NHF blogu a investujeme.sk)

Ultimate New Year Wish for 2011

2011-01-03T16:33:00.006+01:00

(via)

Tabuizácia verejných financií

2010-12-01T11:24:00.002+01:00

Nedostatky v oblasti nakladania s verejnými zdrojmi sú značné, nadviazanie na reformy z minulosti potrebné, hoci recept na trvalé odstránenie nedostatkov naďalej chýba a odborná diskusia na tému zvýšenia transparentnosti vo verejných financiách sa len pomaly začína otvárať. Ako teda ďalej a v ktorých oblastiach pretrvávajú problémy?

Úplne odpolitizovať diskusiu o finálnej podobe fiškálnej a rozpočtovej politiky nemožno, keďže verejné zdroje a ich prerozdeľovanie sa nachádzajú v samotnom centre záujmu politikov. To, o čom však možno aj odborne diskutovať je oblasť transparentnosti vo verejných financiách. V minulosti uskutočnená reforma verejnej správy a aj financií predstavuje pomerne kvalitné základy pre „stavbu“ na ktorej dokončenie sa za minulej vlády nenašla nielen politická vôla ale ani chuť dokončiť to, čo už raz začaté bolo. Skôr sme boli svedkami úplne opačného procesu. Potrebné reformy v tejto oblasti sa stali novodobým tabu a zvrátenie trendu zvyšovania netransparentností vo verejných financiách, nastoleného najmä v posledných rokoch, si bude v najbližšom období vyžadovať opäť mnoho úsilia, pomerne náročných krokov a širokej politickej podpory týchto zmien.

Súčasná vláda sa v programovom vyhlásení jasne zaviazala, že „obnoví poriadok“, „definuje jasné pravidlá disciplíny a transparentnosti“ vo verejných financiách a „predloží návrh ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti“, no aj tak pretrvávajú pochybnosti o finálnej podobe tohoto nadviazania na už uskutočnené reformy z minulosti.

Vznik novej inštitúcie, Rady pre fiškálnu zodpovednosť (tzv. fiškálnej rady), môže síce výrazne pomôcť k zvýšeniu transparentnosti a kontroly vo verejných financiách, no ide len o jeden z mnohých krokov, ktoré sú potrebné preto, aby sa súčasná situácia aspoň čiastočne zlepšila.

Slovensko bolo v roku 2010 po prvýkrát hodnotené v oblasti transparentnosti rozpočtovania a v celosvetovom rebríčku Open Budget Initiative (prieskum a hodnotenie otvorenosti slovenského rozpočtového procesu prebehlo v MESA 10) sa umiestnilo na 28. priečke z 94 krajín. Na prvý pohľad azda aj uspokojivé umiestnenie, ktoré však z regionálneho porovnania už nevyznieva natoľko pozitívne, keďže otvorenejší a transparentnejší rozpočtový proces majú nielen Slovinsko, Poľsko či Česká republika, ale i Rumunsko. Slovensko sa tak zaradilo spoločne s Chorvátskom tesne pred Bulharsko a Srbsko.

Zdroj: OBI: Slovakia Country Summary 2010; IBP 2010

Nedostatky, ktoré majú systémový charakter možno nájsť už pri bližšom a podrobnom pohľade na obsah samotného štátneho rozpočtu a rozpočtu verejnej správy, resp. aj štátny záverečný účet v danom roku.

Na Slovensku napríklad dosiaľ nie je zvykom a ani povinnosťou uvádzať v rozpočte údaje o skutočných a plánovaných výdavkoch za predchádzajúci rok v ekonomickom, funkčnom a programovom členení. Nemožno tak celkom presne určiť ako sa dané výdavky medziročne vyvíjajú. Ktorá činnosť, či oblasť sa podporuje a v ktorej oblasti naopak dochádza k poklesu celkových výdavkov. V následných diskusiách o rozpočte tak každoročne dochádza k tomu, že sa porovnávajú skutočné výdavky s plánovanými a opačne, čo nielen že nie je ekonomicky správne, ale často aj úplne zavádzajúce.

Pravidelné zverejňovanie podrobných informácií o plnení rozpočtu sa taktiež nestáva tradíciou a mesačné reporty MF SR sú z hľadiska informačnej hodnoty nedostatočné. Neobsahujú napríklad členenie podľa jednotlivých ministerstiev, ale len základné delenie podľa ekonomickej kategórie.

Medzi námety ako zvýšiť transparentnosť vo verejných financiách na Slovensku patrí určite aj návrh každoročného vydávania nezávislej správy o hodnotení plnenia cieľov vlády, kde by boli uvedené ja indikátory slúžiace na porovnanie pôvodných odhadov a celkových dopadov rozpočtu. Taktiež by bolo vhodné uvádzať informácie o štruktúre vládneho dlhu (splatnosť dlhu, úroková sadzba, výška úveru a pod.) na pravidelnej báze, keďže mesačné reporty MF SR týkajúce sa deficitu obsahujú taktiež len základné informácie a nemožno v nich nájsť napríklad informácie o splatnosti dlhu, úrokovej sadzbe, denominácií dlhu a mnoho ďalších potrebných informácií.

Z hľadiska snahy o zvýšenie transparentnosti je mimoriadne dôležité, aby nielen odborná, ale aj širšia verejnosť bola dostatočne informovaná o tom, ako sa nakladá z verejnými zdrojmi, aké priority má vláda a ako chce tieto svoje ciele zrealizovať. Keďže nie každý má čas podrobne skúmať celý rozpočet, bolo by určite vhodné každoročne vypracovávať stručný, netechnický prehľad rozpočtu a jeho návrhu pre verejnosť. Zvýšila by sa tým nielen verejná kontrola, ale aj informovanosť širokej a nielen odbornej verejnosti.

Uvádzať ciele vlády je potrebné aj v rámci jednotlivých politík. Pri plánovaných výdavkoch v danom roku je potrebné uviesť ich prepojenie na fiškálne ciele vlády aj z hľadiska výhľadu na nasledujúce roky. Rozpočet síce je formálne viacročný, no neobsahuje dostatočné informácie o tom, ako sa pomocou rozpočtu naplnia samotné ciele vlády. Výhľad na nasledujúce roky je teda v súčasnej podobe skôr informatívny a naznačujúci trend, no nie je rozhodne záväzný pre vládu aj na najbližšie roky.

K zvýšeniu transparentnosti tiež nenapomáha to, že v rozpočte nie sú uvádzané informácie o budúcich záväzkoch, o implicitnom dlhu, o výdavkoch financovaných priamo z daní, o daňovej asignácií a prijímateľoch týchto finančných prostriedkov, o finančných prostriedkoch vyňatých z rozpočtu, či rezervách vlády. Taktiež nie sú kalkulované dopady na rozpočet v prípade naplnenia rôznych scenárov vývoja ekonomiky, pričom v skutočnosti sa tvorí len jedna predikcia vývoja, ku ktorej sa vyjadrujú len banky.

Zmenou legislatívy, no najmä jej dôsledným dodržiavaním možno odstrániť v podstate takmer všetky tieto systémové nedostaky a to aj v oblasti posilnenia kompetencií kontrolných inštitúcií (buď v prípade tých už existujúcich, alebo novovzniknutej fiškálnej rady), ktoré by následne mohli vykonávať dôslednú kontrolu, analýzy dopadov rôznych ad hoc opatrení vlády a použitia verejných zdrojov, čo v súčasnosti nie je možné. Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) ako kontrolná inštitúcia síce každoročne vydáva stanovisko k štátnemu záverečnému účtu, no tento dokument nemá pre vládu záväzný charakter. Skôr ide v praxi len o monitoring nedostatkov v nakladaní s verejnými zdrojmi. NKÚ následne síce vydá odporúčania smerom k vláde, ktoré však zväčša nevyvolajú ani len odozvu, nie to ešte konkrétne kroky potrebné k náprave, pričom iba malá časť výdavkov je skutočne aj preskúmaná.

Mnohé doterajšie, ale aj novovzniknuté, nedostatky v oblasti verejných financií je potrebné odstrániť, zvýšiť otvorenosť a transparentnosť v celom rozpočtovom procese, jasným spôsobom prepojiť fiškálne ciele vlády so samotným rozpočtom, nadviazať na reformy a pretrvávajúce problémy jasne pomenovať, pretože len v prípade splnenia týchto predpokladov a návratu k zodpovednému prístupu k nakladaniu s verejnými zdrojmi možno očakávať aj udržateľný a zdravý vývoj verejných financií v budúcnosti.

(Autor je finančný ekonóm a ekonomický analytik, Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10)

Vyšlo v týždenníku .týždeň, 28. 11. 2010

Čítajte viac: http://www.tyzden.sk/casopis/2010/48/tabuizacia-verejnych-financii.html

Slovensko v hodnotení transparentnosti rozpočtového procesu zaostáva za regiónom

2010-12-01T10:10:00.007+01:00

Slovensko sa v celosvetovom rebríčku krajín podľa transparentnosti rozpočtovania (Open Budget Index) v roku 2010 umiestnilo na 28. priečke z 94 zúčastnených krajín so ziskom 57 bodov zo 100 možných. Z regionálneho porovnania krajín strednej a východnej Európy ale nevychádzame uspokojivo, keďže otvorenejší rozpočtový proces majú nielen Slovinsko, Poľsko či Česká republika, ale i Rumunsko. Slovensko sa v hodnotení zaradilo spoločne s Chorvátskom tesne pred Bulharsko a Srbsko.

Viac informácií o projekte OBI nájdete aj na našej stránke aj v tomto videu:

Z prieskumu, ktorý v rámci projektu OBI (Open Budget Initiative) po prvýkrát na Slovensku uskutočnilo Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10 vyplýva, že v oblasti rozpočtovej politiky doteraz pretrváva mnoho nedostatkov. Zmeny v oblasti nakladania s verejnými zdrojmi sú potrebné nielen z dôvodu stabilizácie deficitu štátneho rozpočtu a verejného dlhu, ale i preto, aby došlo k zvýšeniu transparentnosti rozpočtového procesu.

Možností, ako zlepšiť našu nelichotivú pozíciu je pritom viacero. Bodový zisk by vylepšilo dodržiavanie existujúcich ustanovení zákona o rozpočtových pravidlách a platnej metodiky, čo predovšetkým v oblasti harmonogramu a úplnosti zverejňovania údajov nebolo v ostatných rokoch pravidlom. Slovensko ďalej stratilo body za absenciu dokumentu sprístupňujúceho parametre rozpočtu pre širšiu verejnosť a chýba tiež audítorská správa k záverečnému účtu. Východiská rozpočtu by sa mali viac zamerať na objasnenie zámerov vlády vo fiškálnej oblasti a jasne pomenovať rozpočtové priority. Rozpočtu chýbajú konzistentné medziročné porovnania a správy o jeho plnení by mali podrobnejšie informovať o zmenách a odchýlkach v rozpočte a ich príčinách. Vytknúť možno aj nedostatočnú parlamentnú kontrolu plnenia rozpočtu, nakoľko ministerstvo financií môže v priebehu roka meniť parlamentom schválené priority a nemá povinnosť o týchto zmenách informovať.

Hodnotenie OBI sa opiera o podrobný dotazník so 123 otázkami, ktoré sa týkajú rôznych aspektov rozpočtového procesu a fiškálnej politiky. Odpovede sú okrem spracovateľov verifikované dvoma nezávislými odborníkmi a priestor na vyjadrenie dostalo aj ministerstvo financií. Prieskum u nás prebiehal v období od septembra 2009 do októbra tohto roku a predmetom hodnotenia bol rozpočet verejnej správy na roky 2009-2011. Nie všetky dokumenty použité pri hodnotení sa však vzťahujú k rozpočtu na rok 2009, keďže napríklad štátny záverečný účet za rok 2009 nebol v čase hodnotenia dostupný. V takýchto prípadoch sa pre potreby hodnotenia použili posledné dostupné dokumenty, teda záverečný účet za rok 2008. Hodnotenie sa opakuje pravidelne každé dva roky, najbližšie sa uskutoční v roku 2012.

Open Budget Initiative – cieľom projektu je tvorba zrozumiteľných analýz a prieskumov, ktoré hodnotia či vláda v danej krajine umožňuje verejnosti prístup k informáciám o rozpočte a taktiež či táto vláda dáva možnosť občanom podielať sa na rozpočtovom procese. Open Budget Initiative je projektom IBP (International Budget Partnership), ktorá spolupracuje s partnerskými organizáciami z vyše 90 krajín celého sveta za účelom získania údajov pre celosvetový prieskum otvorenosti rozpočtov. Podrobné výsledky prieskumu, vrátane mapy otvorenosti rozpočtov, sú dostupné na stránke: http://www.openbudgetindex.org/

O M.E.S.A.10:

M.E.S.A. 10 – centrum pre ekonomické a sociálne analýzy je ekonomický think-thank, nezávislá, mimovládna a nezisková organizácia. Hlavným cieľom M.E.S.A. 10 je podpora slobodnej trhovej ekonomiky, princípov a hodnôt ako je slobodná súťaž, rovnosť šancí, slobodné podnikanie, nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, obmedzená úloha štátu, otvorenosť ekonomiky, oddelenie ekonomickej a politickej moci.

MESA 10 na Facebooku.

MESA 10 na LinkedIn.

Hayek vs. Keynes

2010-02-04T10:27:00.000+01:00

Je ekonómia vedou? (alias WTF od Alvina Rotha)

2009-09-02T10:01:00.006+02:00

What follows is an unpublished letter to the Economist, responding to their negative conclusion to the above question...:-)

Editor
The Economist

Sir:

In "News from the lab" (May 8, 1999 ) it is flattering to read that Kagel and Roth ( Handbook of Experimental Economics) is "the indispensable reference" on experimental economics. But it is distressing to read that because "...unlike physics, economics yields no natural laws or universal constants" it follows that "...with or without experiments, economics is not and never can be a proper science." By this definition, astronomy, geology, biology, perhaps parts of physics itself, and certainly psychology must not be proper sciences either.

Rather than quibbling about definitions, it may help to consider how laboratory experiments complement other kinds of investigation in economics, as they do in those other sciences. Let me give an example.

One strategy for looking at field data (as opposed to laboratory data) is to search out "natural experiments," namely comparable sets of observations that differ in only one critical factor. The benefit of using field data is that we are directly studying markets and behavior we are interested in, but the disadvantage is that in natural markets we can seldom find comparisons that permit sharp tests of economic theory.

In a 1990 paper (in the informatively named journal, Science) I studied such a natural experiment, involving the markets for new physicians in different regions of the U.K. in the 1970's. The markets in Edinburgh and Cardiff succeeded while those in Newcastle and Birmingham failed, in ways that can be explained by how these markets were organized. But as will be apparent to readers of the Economist, there are other differences than market organization between Edinburgh and Cardiff on the one hand and Newcastle and Birmingham on the other. So, how are we to know that the difference in market organization, and not those other differences, accounts for the success and failure of the markets?

One way to approach this question is with a laboratory experiment. In a paper in the Quarterly Journal of Economics, John Kagel and I report such an experiment, in which we study small, artificial markets that differ only in whether they are organized as in Edinburgh and Cardiff or as in Newcastle and Birmingham. Unlike in those naturally occurring markets, the market organization is the only difference between our laboratory markets. And our laboratory results reproduce, on a smaller scale and despite far smaller incentives, the results we see in the natural markets. So the experiments show that the differences in market organization by themselves can have the predicted consequences.

Does this "prove" to a mathematical certainty that the different market organizations are the cause of the differences observed in the natural markets? Of course not. Does it provide powerful additional evidence in favor of that hypothesis? Of course it does.

Alvin E. Roth

References cited:

· Roth, A.E. "New Physicians: A Natural Experiment in Market Organization," Science, 250, 1990, 1524-1528.

· Kagel, John H. and A.E. Roth, "The dynamics of reorganization in matching markets: A laboratory experiment motivated by a natural experiment," Quarterly Journal of Economics, February, 2000, 201-235.

· The Handbook of Experimental Economics, John H. Kagel and Alvin E. Roth, editors, Princeton University Press, 1995. Paperback edition, Fall 1997.

via (here)

Ďalší nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu na EU v Bratislave!

2009-08-20T14:58:00.003+02:00

Ekonomická univerzita v Bratislave, Virtual Scientific Laboratories a Nadácia Tatra banky Vás pozývajú na prednášku nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 2004, profesora Edwarda C. Prescotta na tému Ekonomická integrácia suverénnych štátov a ich rozvoj.

22. septembra (utorok) o 14.00 h v aule EU.

Prednáška sa uskutoční v anglickom jazyku (simultánne tlmočenie).

V rámci návštevy profesora Edwarda C. Prescotta pripravujeme aj seminár Makroekonómia a reálne obchodné cykly.

22. septembra 2009 o 16.00 h v aule EU (vstup na pozvánky).

Profesor Edward C. Prescott získal Nobelovu cenu za ekonómiu v roku 2004 spolu so svojím kolegom Finnom E. Kydlandom za prínos k výskumu makroekonomickej dynamiky v oblasti časovej konzistentnosti ekonomických politík a hnacích síl obchodných cyklov.

Profesor Edward C. Prescott pôsobí ako senior poradca vo Federálnej rezervnej banke v Minneapolise a na Arizonskej štátnej univerzite.

Návštevu profesora Edwarda C. Prescotta podporila Nadácia Tatra banky v rámci programu Osobnosti osobne.

Viac info tu, tu a tu.

Prečo trhy zlyhávajú? Môže nám behaviorálna ekonómia pomôcť v pátraní po príčinách kríz?

2009-07-14T09:59:00.013+02:00

[Update: Citované na Matfyze (EFM), http://www.iam.fmph.uniba.sk/studium/efm/diplomovky/2010/benova/diplomovka.pdf]

Finančný trh nesmeruje k rovnováhe, dokáže však vlastné výkyvy krátkodobo korigovať. Jednotlivec často zlyháva pri rozhodovaní o efektívnom využití vzácnych zdrojov, no v priemere je toto zlyhávanie najvýraznejšie vtedy, ak sa dá ovplyvniť prevládajúcou náladou na trhu. Tak zhruba do týchto viet by sa dal zostručniť obsah toho, čo bude predmetom nasledujúcich riadkov.

Ústrednou postavou ekonómie a osobou okolo ktorej sa všetko točí je jednotlivec a jeho ekonomické rozhodnutia. Prevláda predstava, že človek sa pri rozhodovaní správa racionálne, vyhodnocuje všetky dostupné informácie a z možných rozhodnutí sa prikloní k tomu, ktoré podľa objektívnych kritérií možno označiť ako optimálne. Už stáročia sa v ekonómií skloňujú slová ako efektivita, rovnováha, maximalizácia a podobne. Všetky modely rovnováhy vychádzajú z predpokladu, resp. predstavy, že človek predsa nie je “hlúpy”, že nezlyháva v prípadoch, keď sa má rozhodnúť ako použije zdroje, ktoré má k dispozícii. Táto predstava viedla dokonca k tomu, že prevládol názor, podľa ktorého možno pomocou zjednodušení veľmi efektívne vysvetliť aj motiváciu jednotlivca. Človeka začali ekonómovia vnímať mechanicky, ako neomylný stroj, “homo economicus” a všetko, čo do tejto predstavy nezapadalo vnímali ako odchýlky od “racionality”. Odtiaľ bol už len krok formalizácii pravidiel a postupov skúmania. Potrebný bol len aparát na skúmanie a ten poskytla matematika a štatistika. Začala sa éra matematizácie ekonómie, pretože prevládla predstava, že ekonómia je exaktnou vedou, rovnako ako napríklad matematika, či iné prírodné vedy. Jednotlivec je istou, presne definovanou a popísanou entitou (napr. krivkou a pod.), ktorú môžeme poznať a predpovedať jej správanie, agregovať s ostatnými a vysvetlovať tak ekonomické rozhodovanie celých skupín ľudí.

Všetko to do seba krásne zapadá, až na jednu drobnú maličkosť, nezodpovedá to pozorovanej realite, ktorá má byť predmetom skúmania. Samotná predstava absolútnej racionality nie je racionálna.

Tak ako sme si povedali, ústrednou postavou ekonómie je človek a hoci to nie je príjemné, musíme si aj po toľkých rokoch skúmania priznať, že stále vieme veľmi málo o tom ako a prečo sa rozhoduje tak, ako sa rozhoduje. Človek je stále “čiernou skrinkou” a nič na tom nemení ani fakt, že sa už pomerne dlho túto skutočnosť vedome potláčame. Naučili sme sa skvelo popisovať a zjednodušovať, ale vysvetľujeme stále rovnako málo ako kedykoľvek predtým.

Psychológia ako veda spája viaceré aspekty už existujúcich ekonomických teórií a je ich integrálnou súčasťou už od počiatkov. To, čo bolo zanedbané, je skúmanie samotného jednotlivca v rozhodovacích situáciách, popis tohto rozhodovania, uvedomenie si systematických odchýlok od racionality a pátranie po príčinách tohto zlyhávania. Dôsledok zanedbávania práve týchto psychologických aspektov pri rozhodovaní je napríklad aj prebiehajúca kríza, ale, ako tvrdíme, všetky minulé. Behaviorálna ekonómia je čoraz uznávanejší prístup k vysvetleniu správania ekonomických subjektov na trhu, spájajúci psychológiu a ekonómiu a ktorý nám dáva, ako jeden z mála, odpoveď na základnú otázku: Prečo? (Napríklad prečo sa pri ekonomických rozhodnutiach správa tak, ako sa správa a prečo zlyháva.)

Aj behaviorálna ekonómia, podobne ako tradičné teórie, sa zaoberá racionalitou, ale takpovediac z druhej strany. Teda tým, kedy a za akých okolností zlyháva. Kladie si mnohé nové otázky a dostáva prekvapivé odpovede, vysvetľuje, popisuje, no nielen teoretizuje, testuje v praxi predpoklady na reálnych ľuďoch, dátach.

Ako vôbec behaviorálna ekonómia vznikla?
Zaujímavé je určite spomenúť aj to, že už Adam Smith pokladal štúdium ľudskej psychológie za veľmi potrebné pre vysvetlenie ekonomických rozhodnutí. Táto časť diela však upadla do zabudnutia a následné roky sa ekonómia inšpirovala predovšetkým prírodnými vedami. Neoklasici vytvorili koncept „homo economicus“ a teóriu takmer úplne ovládli predstavy o neomylnosti, maximalizácii užitočnosti a tendencii k rovnováhe. Pár jedincov, ekonómov, ktorí pripúšťali, že ekonomické rozhodnutia sú ovplyvnené aj emóciami, sa síce našlo, ale tieto pozorovania a empirické dôkazy boli považované za drobné poruchy, výkyvy od optima, ktoré možno zanedbať. V polovici 20. storočia prevládala predovšetkým mikroekonómia a vrámci nej teória racionálnych očakávaní a teória efektivných trhov. Myšlienky nášho priateľa Reného (Descartes) zvíťazili na plnej čiare. Diferenciálne rovnice, modely, prehlbujúca sa matematizácia ekonómie.

60. roky, Samuelson a opäť predstava efektívnych trhov, ktorá ale netvrdí, že všetci investori sa správajú racionálne. Vraví, že ak sa aj niektorí jedinci na trhu správajú neracionálne, ale každý iným spôsobom (odlišnosť v neracionalite), je to v poriadku a navzájom protichodné efekty sa agregátne vynulujú.

Čo však vtedy keď sa všetci začnú správať rovnako neracionálne? No, vtedy nastanú krízy, bubliny na trhoch a tam už akademici zhodne mlčia a zmôžu sa akurát tak na posväcovanie štátnych zásahov do ekonomiky.

V 60. rokoch sa danou problematikou začína na University of Rochester zaoberať aj prof. Richard Thaler a konštatuje, že: „...vzory správania ľudí sú určované mentálnymi skratkami, ktoré sú vysoko ekonomické a obyčajne aj efektívne, ale majú za následok systematické a predvídateľné chyby...“

Návrat psychológie do ekonómie znamenal, paradoxne, práve veľký rozmach neoklasickej ekonómie a modelov rovnováh. Avšak čím širšie sa tieto modely aplikovali, tým viac sa ukazovalo, že nedokážu vysvetliť všetky formy správania ľudí na trhu. Začali sa vypracovávať modely o spôsoboch rozhodovania za podmienok neistoty a pri ich testovaní sa ukázalo, že skutočné rozhodnutia sa líšia od tých očakávaných. V priebehu týchto rokov sa popri tom všetkom taktiež rozvíjala kognitívna psychológia, ktorá opisovala mozog mechanicky. Ani tieto predstavy o tom, ako myslenie človeka prebieha, sa nepotvrdili.

Odvtedy uplynulo takmer dvadsať rokov než sa začali ekonómovia a psychológovia počúvať. Daniel Kahneman sa na Princetone v roku 1979 stretáva s Richardom Thalerom a Amosom Tverskym. Spolu zakladajú úplne nový smer vedy, behaviorálnu ekonómiu, vtedy nazývanú ešte ako „prospect theory“ (teória nádeje). Prelomovou prácou v tejto oblasti sa stáva známa Prospect theory: An analysis of Decission under Risk. Ďalšie práce nadväzovali na začatú prácu a popri úspechoch a potvrdeniach predpokladov tejto teórie sa vynárali mnohé úplne nové otázky a oblasť skúmania sa neustále rozširovala, čo trvá dodnes. Potvrdenie významu behaviorálnej ekonómie a všeobecné uznanie ako relevantnej teórie nastalo už pomerne skoro od vzniku, v roku 2002 udelením takzvanie „Nobelovej ceny za ekonómiu“ Kahnemanovi (Tversky v roku 1996 zomrel) a integrácia nástrojov psychológie medzi nástroje ekonómie bola zavŕšená.

Názov „behaviorálna ekonómia“ je odvodený od slova „behavior“, teda správanie, ktoré medzi predmetmi výskumu v ekonómii dlho absentovalo. Behaviorálna ekonómia aplikuje výsledky bádania o ľudských kognitívnych a emočných sklonoch pri vysvetľovaní ekonomických rozhodnutí a objasňovaní, ako tieto sklony ovplyvňujú trhové ceny, výnosy a alokáciu zdrojov. Behaviorálne modely integrujú poznatky psychológie (resp. už aj neurovedy) do postupov neoklasickej ekonómie.

Medzi ďalšie témy ktorými sa behaviorálni ekonómovia zaoberajú, sú popri vysvetľovaniu zlyhávania trhov, aj tie, ktoré narúšajú predstavu, že racionálna analýza je základom rozhodnutí a tvrdia, že ide vždy o približné odhady, ktoré sú naviac výrazne ovplyvňované emóciami.

Už Platón písal, že myseľ je ako voz ťahaná dvoma koňmi, rozumom a citom. Poznatky modernej vedy o mozgu tomu neodporujú, iba ho poopravujú. Dlho sa predpokladalo, že konanie človeka určujú abstraktné, racionálne úvahy a emócie tento priebeh len narúšajú. Moderný výskum však ukázal, že to tak nie je. Emócie (rovnako ako napríklad prevládajúce názory na trhu) ovplyvňujú správanie človeka a podľa zrealizovaných výskumov, omnoho viac ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Ďalší priestor na skúmanie vyplýva z uvedomenia si, že človek sa inak správa ako jednotlivec a inak ako súčať davu a práve tento myšlienkový postup môže do budúcna (treba si uvedomiť, že behaviorálna ekonómia je tu len niekoľko desaťročí) viesť k vysvetleniu kríz, ktoré sa pravidelne, už niekoľko storočí, opakujú.

Behaviorálny prístup predpokladá, že ľudské správanie motivujú dva základné systémy. Jeden je zameraný na vyhľadávanie odmeny a druhý na odpor voči strate. Systém odmeny tvorí hodnoty, priority a motivuje správanie jednotlivca (sex, jedlo, pôžitky). Vyhýbanie sa riziku má zasa naopak ochrannú funkciu a je zamerané na prežitie organizmu.

Behaviorálna ekonómia sa od mainstreamu odlišuje nielen predpokladmi, ale aj metódami ktoré používa. Vo svojich počiatkoch sa opierala výlučne o experimetny a prieskumy. V súčasnosti sa však využívajú rovnaké dáta ako v iných oblastiach výskumu. To čo odlišuje behaviorálnu ekonómiu z hľadiska nástrojov a metód je predovšetkým využívanie magnetickej rezonancie na zobrazovanie aktivity mozgu.
Vo všeobecnosti sa behaviorálne modely podobajú neoklasickým, ale odlišujú sa tým, že automatický predpoklad o racionalite jednotlivca neobsahujú.

Kritici behaviorálnych prístupov, napr. Eugen Fama, podporujú naopak teóriu dokonalých trhov a predovšetkým matematizujúci prístup k modelom.

V ľudskom myslení jednoducho dochádza ku skratom, ktoré vedú k systematickému porušovaniu základných princípov teórie pravdepodobnosti. To napríklad čiastočne narúša aj predpoklady Markowitzovej teórie.

Odlišnosti racionálnych teórii od behaviorálnej ekonómie
Racionálne teórie: Najdôležitejším ukazovateľom je maximalizácia úžitku v absolútnom vyjadrení, pričom teória maximalizácie úžitku predpokladá, že všetci sú racionálni a vždy budú vychádzať z tejto axiómy. Ľudia sú vo všeobecnosti rizikovo averzní a táto averzia je u každého v rovnakej miere. Ľudia pristupujú k riziku objektívne (pracujú s pojmami ako vyčísliteľné riziko a pravdepodobnosti).

Behaviorálna ekonómia: Človek preferuje výber takej alternatívy, ktorá prináša zmenu bohatstva. Pri výbere alternatív nezohráva najdôležitejšiu úlohu statický stav bohatstva, ale jeho relatívne vyjadrenie a relatívna zmena voči nejakému referenčnému bodu (to, čo si zadefinuje ako benchmark nie je dôležité).
Ľudia sa správajú s väčšou averziou voči riziku v prípadoch, keď zmenu v ich bohatstve vnímajú ako výnos, ale ak považujú túto zmenu za stratu, sú ochotní viac riskovať. Straty vnímajú intenzívnejšie ako výnosy, hoci rovnakej hodnoty.
Z pozorovaní a výsledkov psychológie vyplýva, že mozog inak vníma stratu a inak zisk, hoci v rovnakej nominálnej sume. 1 € vzaté a 1 € vrátené vníma úplne inak (čo možno aplikovať napríklad na teóriu optimálneho zdanenia). Ak ľudia môžu prehrať viac, sú ochotní to riskovať.
Majú úplne inú úžitkovú funkciu (neurčuje ju bohatstvo samotné, ale jeho zmena tým alebo iným smerom je určujúca).

Hlavný objekt skúmania – človek a jeho mozog
Na pochopenie dôvodov, prečo sa ľudia správajú tak ako sa správajú, musíme poznať aj mozog samotný. Jednou s hlavných výčitiek voči behaviorálnej ekonómii ako takej sú práve metódy a nástroje, ktoré na skúmanie používa. Ide o rôzne prístroje, ktoré skôr patria do výbavy psychológov a psychiatrov, ako ekonómov a problém je aj v tom, že sa nemerajú duševné procesy samotné a priamo, ale iba nepriamo. Musíme teda konštatovať, že podstata myslenia je pre nás aj naďalej záhadou.

Vyhýbanie sa strate je ešte mocnejším mechanizmom a prejavuje sa averziu k riziku. Hoci sa môže zdať, že radosť zo zisku trebars 100 € je také isté ako je sklamanie zo straty 100 €, nie je to tak. Ľudský mozog je nadpriemerne citlivý na stratu a menej citlivý na zisk. Výskum, ktorý spravil Kahneman poukázal na to, že strata vo výške 1000 $ vyvolá rovnakú odozvu až v prípade zisku 2000 $.

Psychológia, investovanie a krízy
Pri rozhodovaní vstupuje do mozgu obrovské množstvo informácií, ktoré potom mozog analyzuje. Problém je však ten, že ešte predtým ako sa tam dostanú, sú filtrované a používa zjednodušenia. Mozog sa bráni novému a snaží sa všetko nové napasovať na to staré, už známe.

Ľudia vo všeobecnosti si myslia, že ich rozhodnutia sú lepšie ako v skutočnosti sú. Vyhľadávajú informácie, ktoré im to potvrdzujú a tie ktoré tomu odporujú, majú tendenciou filtrovať. A práve toto vedie k odchýlkam a chybám v rozhodovaní. Najciteľnejšie sa to prejavuje pri investovaní.

Ľudský mozog je postavený na stereotypoch. Investori kupujú akcie, ktoré reprezentujú nimi želané vlastnosti. Za dobré investície považujú tie, kde za posledné obdobie nastal najvyšší rast ich ceny.

Investori uvažujú v trendoch, sledujú priebeh a radi predikujú rovnaký priebeh ako mala akcia v predošlom období. Takíto investori sú prehnane optimistickí pri minulých víťazoch a príliš pesimistickí pri minulých porazených. Ľudia majú sklon ignorovať, odmietať alebo minimalizovať informácie, ktoré sú v konflikte s ich názormi a presvedčením.

Následne dochádza k tomu, že majú tendenciu správať sa stádovito aj pri rozhodovaní. Mozog jednoducho negatívne zážitky potláča a pamätá si väčšinou tie pozitívne. Ľudia chcú veriť, že ich rozhodnutia sú správne.

Medzi ďalšie zlyhávania patria napríklad:
„home bias“ – Investori preferujú akcie domácej krajiny.
„pasca vlastného ega“- Ilúzia kontroly a poznania. Prevládajúca nálada na trhu ovplyvňuje výrazne správanie investorov. A pri nadmernej sebadôvere investori veria, že ich poznanie je lepšie ako u konkurentov.
„Status quo bias“ – Tendencia nerobiť nič v prípade, že investor je konfrontovaný s viacerými možnosťami. Radšej držia súčasné investície, lebo si nie sú ochotní pripustiť, že by spravili zlé rozhodnutie.

Emócie sa na trhu objavujú v mnohých podobách: strach, zdesenie, obavy, panika, nenávisť, hnev, pomsta. Akonáhle nastane strach, jednotlivec koná neracionálne, pričom často ho dokáže úplne paralyzovať. Investor zabúda na plány a koná spontánne, intuitívne, teda podlieha psychologickým odchýlkam a vystavuje sa tým riziku neúspechu, ktorý má na neho spravidla negatívny dopad.

Opakom strachu je túžba, chamtivosť, nadmerná sebadôvera, túžba po zisku. Problém nie je vytvoriť návod ako na úspešné obchodovanie. Problém je presvedčiť ľudí, aby v prípade kritickej situácie postupovali podľa nich. Úspešní na trhu sú samotári, tí, ktorí sa stránia informácii, ktoré ovplyvňujú trh a skôr vyhľadávajú informácie, ktoré správanie trhu formujú. Je potrebné takpovediac vystúpiť z davu.

Emočné odchýlky od racionality
Disposition effect – Hrdosť a ľútosť sú dominantné faktory ktoré formujú rozhodovanie (napr. investori predávajú akcie víťazov príliš skoro a ponechávajú si akcie porazených pridlho, čo vyústi do iracionálneho správania na trhu).

Citová naviazanosť – Negatívne stránky sú ignorované, investori sa zameriavajú predovšetkým na pozitívne vlastnosti a vo svojom portfóliu držia akciu, ktorej vlastnenie nikdy kriticky neskúmali.

Zmena rizikovej preferencie – Ak investor zaznamená niekoľko výhier po sebe, túžba po ďalšej ovplyvňuje jeho rozhodovanie. K tomu, čo takto rýchlo investori nadobudnú majú tendenciu nesprávať sa ako k novonadobudnutému vlastníctvu, ale ako k ďalším dodatočným zdrojom, resp. príležitosti staviť si. Stávajú sa z nich hazardéri, naviac stávkovať za peniaze iných vytvára lákadlo k tomu, využiť príležitosť a podstúpiť riziko.

Sociálne vplyvy - Ľudia sa učia vo vzájomnej interakcii, sledujú ostatných a ich správanie a potom si ho rôzne interpretujú. Správajú sa často ako dav a sú manipulovateľní. Vzájomná komunikácia výrazne čím väčšia prepojenosť a rýchlosť, tým rýchlejšie sa šíria rôzne poplašné správy.

Teória je jedna vec, ale ak v praxi príde do kontaktu s peniazmi, prevládnu emócie. V prvom rade však treba pochopiť a vyhnúť sa psychologickým odchýlkam, identifikovať investičné ciele a prekážky, stanoviť si merateľné kritériá a tie nemeniť, diverzifikovať prehodnocovať a prerozdeľovať aktíva. No a v neposlednom rade, vedieť si priznať porážku je nesmierne dôležité.

Cieľom behaviorálnej ekonómie nie je dokazovať, že ľudia sú blázni, ktorí robia zmätené rozhodnutia na nevypočítateľnom trhu, ktorý tým že sa často správajú neracionálne, formujú do jeho pozorovateľnej podoby. Behaviorálna ekonómia, naopak, dáva konštruktívne pripomienky k dlho zaužívaným predstavám všezahŕňajúcej racionality, umožňuje jednotlivcom spoznať vlastné limity a minimalizovať dôsledky zlých rozhodnutí, ktoré vyplývajú zo systematických odchýlok od racionality.

Tí z vás, ktorí sa dostali až sem asi stále čakajú, že príde odpoveď na tie otázky položené v nadpise, všakže? Takže prvá: Tu si musíme odpovedať najprv na jednu zo základných otázok vôbec a to je tá, čo vlastne trh je. No čo iné ako vždy nejaká skupina jednotlivcov? Trhy zlyhávajú preto, lebo zlyhávajú jednotlivci a behaviorálna ekonómia popisuje kedy, za akých okolností a prečo. Plusové bodíky pre ňu. Druhá: Áno môže, čím viac sa, aj vďaka nej, dozvieme o našom správaní v procese ekonomického rozhodovania, tým lepšie budeme vedieť porozumieť tomu prečo sa veci majú tak ako sa majú a prečo opakujeme rovnaké chyby znova a znova.

Použitá a ďalšia odporúčaná literatúra:
[1] Ackermann, J.: The subprime crisis and its consequences. Frankfurt: Deutsche Bank, 2008
[2] Arrow, K. J.: Rationality of self and others in an economic system. In: Rational choice: The contrast between economics and psychology. Chicago: University of Chicago Press. 1986, 201-215
[3] Baker, H. K. – Nofsinger, J. R.: Psychological Biases on Investors. Financial Services Review, 2002
[4] Barberis, N. - Thaler, R.: A survey of behavioral finance. In: Handbook of the Economics of Finance. Chicago: GSB. 2002
http://gsbwww.uchicago.edu/fac/nicholas.barberis/research/
[5] Camerer, C. F.: Behavioral game theory: Experiments on strategic interaction.
Princeton: Princeton University Press. 2002
[6] Camerer, C. - Loewenstein, G. - Prelec, D.: Gray matters: How neuroscience can
inform economics. Journal of Economic Perspectives. 2003
[7] Camerer, C. F.: Behavioral Economics: Past, Present, Future. Pasadena. 2002
[8] Camerer, C. F. – Thaler, R. H.: Anomalies: Ultimatums, Dictators and Manners. The Journal of Economic Perspectives, Volume 9, Issue 2, Spring 1995, 209-219
[9] Carter, J. R. – Irons, M. D.: Are Economists Different, and If So, Why? The Journal of Economic Perspectives, Volume 5, Issue 2, Spring 1991, 171-177
[10] Fama, E. F.: Efficient capital markets: II. Journal of Finance, 1991, No. 46(5), 1575-1617
[11] Fama, E. F.: Market efficiency, long-term returns and behavioral finance. Chicago: GSB. 1997
[12] Healy, P. M. – Palepu, K. G.: Information asymmetry, corporate disclosure and the capital markets: A review of the empirical disclosure literature. Chicago: GSB. 2000
[13] Kahneman, D. - Tversky, A.: Prospect theory: An analysis of Decission under Risk. Econometrica, Vol. 47, 1979, No. 2
[14] Kahneman, D. – Knetsch, J. L. – Thaler, R. H.: Anomalies: The Endowment Effect, Loss Aversion, and Status Quo Bias. The Journal od Economic Perspectives, Volume 5, Issue 1, Winter 1991, 193-206
[15] Loewenstein, G. - O'Donoghue, T. - Rabin, M.: Projection bias in the prediction of future utility. 1999
[16] Loewenstein, G. – Thaler, R. H.: Anomalies: Intertemporal Choice. The Journal of Economic Perspectives, Volume 3, Issue 4, Autumn, 1989, 181-193
[17] Machina, M. J.: Choice Under Uncertainty: Problems Solved and Unsolved. The Journal of Economic Perspectives, Volume 1, Issue 1, Summer, 1987, 121-157
[18] Markowitz, H.: The utility of wealth. Journal of Political Economy, 1952, No. 60, 151-158
[19] Mian, A. R. – Sufi, A.: The Consequences of Mortgage Credit Expansion: Evidence from the U. S. Mortgage Default Crisis. Chicago: GSB. 2008
[20] Pezzuto, I.: Miraculous Financial Engineering or Toxic Finance? The Genesis of the U. S. Subprime Mortgage Loans Crisis and its Consequences on the Global Financial Markets and Real Economy. Swiss Management Center. 2008
[21] Shefrin, H. – Statman, M: The disposition to sell winners too early and ride losers too long: Theory and evidence. Journal of Finance, 1985, No. 40
[22] Sopher, B. – Strand, P. – Chaudhuri, A.: Homo Economicus or Homo Liberalis: Ortogenetic Experience, Contingency Detection and Altruism. Washington: WSU. 2001
[23] S oros, G.: The New Paradigm for Financial Markets (The Credit Crisis of 2008 and What It Means). Ontario: Public Affairs Books. 2009
[24] Smith, V. L.: Theory, Experiment and Economics. The Journal of Economic Perspectives, Volume 3 Issue 1, Winter 1989, 151-169
[25] Stiglitz, J. E.: Capital Market Liberalization, Economic Growth and Instability. Washington: The World Bank. 2000
[26] Thaler, R.: Anomalies: Cooperation. The Journal of Economic Perspectives, Volume 2, Issue 3, Summer 1988, 187-197
[27] Thaler, R.: Anomalies: The Ultimatum Game. Journal of Economic Perspectives, Volume 2, Issue 4, Autumn 1988, 195-206
[28] Thaler, R.: Anomalies: The Winner’s Curse. Journal of Economic Perspectives, Volume 2, Issue 1, Winter 1988, 191-202
[29] Thaler, R.: Mental accounting matters. Journal of Behavioral Decision Making. 1999, No. 12, 183-206
[30] Tversky, A. - Kahneman, D.: Advances in prospect theory: Cumulative representation of uncertainty. Journal of Risk and Uncertainty, 1992, No. 5, 297-323
[31] Tversky, A. - Kahneman, D.: Extensional vs. intuitive reasoning: The conjunction
fallacy in probability judgment. Psychological Review, 1983, No. 90, 293-315
[32] Tversky, A. - Kahneman, D.: Judgment under uncertainty: Heuristics and biases.
Science, 1974, No. 185(4157), 1124-1131
[33] Tversky, A. - Kahneman, D.: Loss aversion in riskless choice: A reference-dependent model. Quarterly Journal of Economics, 1991, No. 106, 1039-1061
[34] Tversky, A. - Kahneman, D.: The framing of decisions and the psychology of choice.
Science, 1981, No. 211, 453-458
[35] Tversky, A. - Thaler, R. H.: Anomalies: Preferece Reversals. The Journal of Economic Perspectives, Volume 4, Issue 2, Spring 1990, 201-211
[36] Wu, J. Y.: A General Behavior Model and Definitions of Organizational Cultures. Shanghai: SUFE. 2007
[37] Yezer, A. M. – Goldfarb, R. S. – Poppen, P. J.: Does Studying Economics Discourage Cooperation? Watch what we do, not what we say or how we play. The Journal of Economic Perspectives, Volume 10, Issue 1, Winter 1996, 177-186

Krugman o Obamovom balíku

2009-04-04T15:39:00.000+02:00

Kríza ako dôsledok rozdrobenosti vlastníctva

2009-01-14T09:35:00.004+01:00

Autori: Radovan Kavický, David Rintel

Ekonómovia a analytici pri pátraní po príčinách a dôsledkoch prebiehajúcej finančnej krízy dosiaľ prehliadajú jeden veľmi dôležitý aspekt – vplyv toho, ako sa zmenil charakter súkromného vlastníctva.

Dôležitosť toho, akú podobu má vlastníctvo, prehliadajú ešte aj tí, ktorých azda aj možno zaradiť „napravo od stredu“. Aj oni svoju kritiku smerujú skoro výhradne k monetárnej politike Spojených štátov amerických („lacné peniaze“) a Community Reinvestment Act z dielne Clintonovej administratívy, zákona, ktorý, takpovediac, núti bankové domy poskytovať hypotéky aj v prípadoch, keď by niečo také za normálnych okolností neurobili. Áno, oba najčastejšie spomínané dôvody, ktoré prispeli ku kríze, sú pravdivé a zostávajú v platnosti. Ale nie sú vyčerpávajúce – v hre boli a sú evidentne aj iné faktory. Doterajší pohľad analytikov bol možno až priveľmi zúžený. Skúsime teda prispieť do diskusie novým pohľadom.

Kríza veľkých firiem
Kapitalizmus ako systém má jeden fundamentálny predpoklad, a tým je súkromné vlastníctvo. Zjednodušene by sa dalo povedať, že vlastník riadi firmu priamo, alebo si nájde manažment, ktorý by mal riadiť firmu podľa jeho predstáv. Ak manažment neriadi firmu podľa jeho predstáv, je vlastníkom vymenený.

Ak podnikáte v malom, je to relatívne jednoduché. Ten, kto tento malý podnik vlastní, zväčša ho aj manažuje, ale pozná aj chod firmy, a vie sa preto najlepšie rozhodnúť, ako ďalej naložiť so svojím majetkom a zveľadiť ho. Navyše správa sa zodpovedne, lebo vie, že ak by robil opak, jeho podnikanie by veľmi rýchlo skončilo a niesol by následky.

Táto finančná kríza však nie je krízou malých firiem, práve naopak. Tento príbeh je o veľkých hráčoch, kde sú striktne určené hranice medzi tými, ktorí vlastnia, tými ktorí manažujú, a tými, ktorí do chodu firmy aj reálne vidia. Je to aj príbeh o tom, kde a ako sa práve zodpovednosť stráca.

Kto vlastní finančné inštitúcie?
Celé finančníctvo (peniaze samotné, všetky banky, poisťovne, fondy, na čo si len spomeniete...) nie je postavené na ničom inom ako na dôvere. Formulka je naoko jednoduchá. Ak sa zodpovedne správate, budujete si dôveru a máte dobrý imidž. Keďže sme vo svete finančníctva, volajme imidž ratingom. Veď čo iné to de facto je?

Tri kľúčové slová našej čarovnej formulky teda sú: zodpovednosť, dôvera a imidž. Lenže čo ak jedna časť zrazu chýba?

Problém, ktorý tieto veľké firmy (pochopiteľne, kótované na burze – lepší imidž, lepší rating) majú, je rozdrobenosť vlastníctva. Áno, úplne vážne. Ak neveríte, porozmýšľajte a potom uveďte napríklad vlastníka takej Barclays, druhej najväčšej banky vo Veľkej Británii. Tiež vám nikto nenapadá?

Jej traja najväčší akcionári sú Qatar Investment Authority, čo je štátny investičný fond z Kataru, ďalej Čínska rozvojová banka (opäť štátna inštitúcia) a napokon Temasek Holdings, singapurský národný investičný fond. Ale treba pripomenúť, že aj tieto korporácie, samy osebe mamutie, vlastnia iba pár percent Barclays (hoci viac než iní malí vlastníci).

Firmy majú tisícky akcionárov, ktorí sa navyše ustavične obmieňajú a sú z veľkej časti úplne pasívni. To z nich robí akcionárov (vlastníkov) bez významnejšieho vplyvu. Vynára sa otázka, kto takúto spoločnosť vlastne vlastní. No, v tom je ten vtip, pretože manažment sám sa to dozvie až na valnom zhromaždení (okrem tých pár veľkých investorov, ktorých pozná). Výsledkom takéhoto rozdrobeného vlastníctva je neúmerne silnejúce postavenie manažmentu, ktorý zákonite sleduje svoje vlastné záujmy (a takáto situácia mu to uľahčuje) namiesto toho, aby sledoval záujmy vlastníkov spoločnosti. Manažment, v záujme maximalizovať svoj prospech a vedomý si toho, že extrémna rozdrobenosť vlastníctva ho robí skoro neodvolateľným, sa tak púšťa do operácií, ktoré prinášajú krátkodobé výsledky, ale v dlhodobejšom horizonte môžu byť v mnohých prípadoch škodlivé, niekedy priam až likvidačné.

Hypotekárna kríza trocha inak
To, že pôžičky boli vo veľkom poskytované ľuďom, ktorí si ani hypoteticky nemohli dovoliť ich splácať, je dnes už verejne známy a veľmi diskutovaný fakt. Menej analyzované a diskutované však je, prečo rôzne inštitúcie nakupovali dlhopisy fondov, ktoré boli v mnohých prípadoch kryté výhradne práve týmito „sub-prime“ pôžičkami.

Finančné inštitúcie, ktoré nakupovali nekvalitnými úvermi kryté dlhopisy, totiž nerobili nezávislú analýzu – venovali pozornosť iba tomu, či tieto dlhopisy majú tú správnu pečiatku od ratingovej agentúry. Málokto venoval pozornosť tomu, že práve tieto pečiatkovacie (teda pardon, ratingové) agentúry sú platené vydavateľmi cenných papierov (od 70. rokov) a taktiež samy osebe kótované na burze, čo do značnej miery spochybňuje ich nezávislosť.

Ďalším aspektom boli tzv. Credit Default Swaps (CDS). Ide vlastne o druh poistenia, keď bolo „poistné plnenie“ vyplatené držiteľovi CDS v prípade, ak došlo k „zlyhaniu“ cenného papiera. Podstatné je však to, že CDS nepodliehajú regulácii ani ako normálne poisťovacie produkty (nejde totiž o klasický poistný vzťah), ani ako cenné papiere (nejde totiž o cenný papier, ale finančný derivát) a môžu ich vydávať najrôznejšie finančné inštitúcie. To by neprekážalo, keby si tieto firmy overili bonitu vydavateľov CDS (v prípade niektorých hedgeových fondov bola s ohľadom na ich kapitalizáciu v pomere k vydaným CDS minimálne diskutabilná) a naopak, firmy ako Bearn Stearns a AIG sa pozreli aj ďalej ako iba na pečiatku na cennom papieri, na ktorý potom tak ľahkomyseľne „poistenie“ CDS vydali. Celý systém tak bol postavený ako domino a nikto akoby sa nezaujímal o ďalšiu kocku v poradí, ktorá stála za ním. Otázka teraz tiež znie, či boli manažéri týchto konglomerátov iba absolútne nevedomí, alebo im to vlastne bolo jedno (veď, koniec koncov, nie sú to oni, kto príde o peniaze v prípade spľasnutia celej bubliny). Odpoveď na túto otázku nám z veľkej časti poskytuje krach fondu Bernarda Madoffa.

Kauza Madoff
Nedávne zlyhanie investičného fondu Bernarda Madoffa pritiahlo veľkú pozornosť – pripravilo totiž o peniaze veľmi veľa investorov a okrem iných aj veľké množstvo inštitucionálnych investorov, menovite bánk. Ich zoznam je naozaj úctyhodný, zahŕňajúc najvýznamnejšie inštitúcie z celého sveta vrátane mien ako HSBC, Banco Santander, BNP Paribas či Nomura. Je zaujímavé, že každá z týchto bánk má vlastné oddelenie investičného bankovníctva, zamestnávajúce stovky odborníkov, absolventov tých najlepších škôl a ľudí s obrovskými skúsenosťami. Ako je potom možné, že tieto banky investovali do fondov ako bol ten Madoffov?

Robili tak jednoducho preto, že Madoffov fond stabilne vykazoval vyššie návratnosti investícií ako ich vlastné investičné divízie. Madoffova investičná stratégia bola verejne dostupnou informáciou a z finančného hľadiska bola považovaná za konzervatívnu, čo bol, koniec koncov, aj jeden z dôvodov, prečo tomuto finančníkovi zverilo svoje peniaze toľko charitatívnych organizácií. Návratnosť tejto stratégie však bola, napriek jej „konzervatívnosti“, prekvapivo vysoká – v priemere až okolo 11 percent ročne – s minimálnymi odchýlkami, čo bolo prekvapujúce, keďže pri stanovenej stratégii sa podľa veľkej časi analytikov očakávaná výnosnosť pohybovala okolo 5-6 percent, nehovoriac o tom, že volatilita výnosov bola oveľa vyššia.

Z tohto nesúladu vyplývajú prakticky len dva možné závery. Ľudia sediaci v týchto bankách svojej práci nerozumejú a nemali ani len tušenia, čo sa deje (čo je len ťažko uveriteľné). Alebo si manažéri týchto inštitúcií boli vedomí všetkých rizík, vyplývajúcich z takýchto investícií, ale vo svojej podstate im to vyhovovalo. Madoffove fondy totiž vykazovali vysoké výnosy, ktoré si vzápätí vykázali aj tieto finančné inštitúcie. To pomohlo manažérom plniť finančné ciele, od ktorých boli závislé ich bonusy. To, že tieto výnosy boli iba na papieri (nikdy neboli reálne vyplatené) a po zrútení tejto investičnej schémy si museli banky odpísať miliardy dolárov, už nebola ich vec.

Osobitnou kategóriou sú rôzne menšie fondy, ktoré nie sú kótované na burzách a často sú pomerne malé, čo do počtu manažmentu. Paradox škandálu Madoff spočíval v tom, že množstvo jeho klientov vlastne ani nevedelo o tom, že boli jeho klientmi. Dávali peniaze do rôznych investičných schém v domnienke, že tie peniaze budú spravované ľuďmi, ktorým boli tieto peniaze zverené. Avšak tí manažéri, pochopiteľne, po tom, ako zobrali svoje poplatky za správu investícií, dali tie peniaze priamo do správy Madoffovi. Veď prečo nie, keď neboli ich?

V štýle Pat a Mat
Doteraz môžeme vidieť len reguláciu, záchranné balíky a nalievanie ďalších peňazí do obehu. To je vskutku riešenie v štýle „Pat a Mat“.

V každom podnikaní je úplne normálne, že keď sa spraví chyba, je subjekt, ktorý túto chybu spôsobil, sankcionovaný. Prečo je finančníctvo výnimkou? Veď tých chýb, ktoré urobili a kríz ktoré spôsobili ľudia pracujúci v tomto sektore, všeobecne považovaní za „mozgovú elitu“, je neuveriteľne veľa, ustavične sa opakujú a pribúdajú. Lenže vinou prístupu vlád a centrálnych bánk (zachraňovať za každú cenu) sú finančníci ako večné deti, ktoré sa nikdy úplne nedotknú horúcej platne. A preto sa ani nepoučia.

Problém je v tom, že štát a finančné inštitúcie sú navzájom priveľmi previazaní a ako argument na ďalšie previazanie sa používa práve prebiehajúca finančná kríza. Vytvárajú sa štátne superbanky a čoraz tvrdšie regulačné podmienky na podnikanie v tomto biznise. Napríklad Royal Bank of Scotland dnes približne zo 60 percent vlastní štát, banky Lloyds TSB a HBOS sa pod tlakom britskej vlády zlučujú, pričom v tomto novom konzorciu bude mať štát opäť asi 40 percent, alebo Fortis, ktorej veľké podiely prebrali krajiny Beneluxu. Svoje skúsenosti s tým, aké to bolo, keď mali politici možnosť zasahovať do finančného systému a aké drahé bolo následné oddlžovanie, máme z deväťdesiatych rokov, žiaľ, aj my.

Hľadanie dôvery
Štáty by sa však, naopak, mali snažiť obrátiť tento trend ustavičných bankových fúzií, v dôsledku ktorých neustále klesá počet bánk. Napríklad tým, že znížia minimálne kapitalizačné požiadavky na založenie bánk či množstvo byrokracie nutnej na prevádzku banky (v bankách sú dnes celé oddelenia ľudí, ktorí sa nevenujú ničomu inému, než poskytovaniu hlásení centrálnym bankám). Tieto kroky vo finančnej regulácii prispejú k vzniku nových bankových subjektov, a to bez toho, aby bola ohrozená bezpečnosť vkladov.

Takisto by sa mali prestať démonizovať takzvané nebankové subjekty, respektíve dať možnosť vzniku negarantovaných vkladových a investičných schém. Nie, pod pojem nebankový subjekt nespadajú pyramídové hry ako BMG Invest a Horizont Slovakia.

Takto štáty docielia väčšiu konkurenciu na finančnom trhu, zníženie bankových poplatkov a taktiež zvýšenú stabilitu systému v prípade otrasov.

Záchranné balíky v prípade kríz nič neriešia, len krátkodobo upokojujú situáciu. Keď už kríza prepukne, žije si svojím životom. Je to proces opätovného nachádzania rovnováhy, ktorou je opäť len dôvera. Dôvera v systém, dôvera v to, že keď požičiam, vráti sa mi. Dôvera, že hospodárstvo bude rásť a dôvera, že inflácia bude nižšia ako môj výnos z projektu, do ktorého idem. Možno dôvera v mnohom falošná, ale na fungovanie kapitalizmu nesporne potrebná.
Po odoznení súčasnej krízy určite prídu dalšie, pretože opäť raz neriešime a neodstraňujeme príčiny problému, ale len jeho následky.

(Vyšlo v týždenníku .týždeň 2/2009)

Radovan Kavický, David Rintel

Bart Wilson a Andreas Ortmann v Bratislave

2008-09-23T15:12:00.002+02:00

VSL organizuje nový event! Do Bratislavy prídu Bart Wilson a Andreas Ortmann.
Koná sa to 9. októbra 2008 o 13:30 na Eube v miestnosti D115. Všetci ste vítaní!
Témy:
The Empirical Foundations of Behavioral Economics and Behavioral Finance
a Exchange and Specialization as a Discovery Process
Viac info tu a tu.

Temis, Dike a Justitia: Aj právo má svoje bohyne!!!

2008-06-30T10:29:00.009+02:00

Možno ste sa, podobne ako ja, niekedy pýtali koho zobrazuje v justičných palácoch, či múzeách, často vystavená socha ženy so zaviazanými očami, ktorá v jednej ruke drží meč a v druhej váhy...
aj mňa tá otázka zaujala a odpoveď na ňu ešte viac, tak som sa rozhodol, že o tom napíšem.

Samotný postulát práva a spravodlivosti sa veľmi často stotožňuje. Nebolo tomu však vždy tak.

Začneme u Grékov. Tí to striktne oddeľovali a pre právo mali bohyne hneď dve. Temis a Dike.

Temis

lat. tiež Themis, bohyňa zákonného poriadku (vo význame prirodzeného práva), bola dcérou boha neba, Urana a bohyne zeme, Gaie.

Druhá manželka Zeusa, ktorá s ním mala šesť dcér - tri Moiry, ktoré sa stali bohyňami osudu (Kloto, Lachesis, Atropos) a tri Hóry, (Eunomiu - b. vlády zákona, Eirene - b. mieru, Dike - b. spravodlivosti)

Dike

Bohyňa spravodlivosti. Bola dcérou Dia, teda najvyššieho boha a smrteľníčky. Zeus ju poslal na Zem, aby zachovávala medzi ľuďmi spravodlivosť, ale čoskoro zistil, že to nie je pre jednu osobu splniteľná úloha tak si ju vzal späť na Olymp a vždy sedela (spolu so svojou matkou, Temidou - bohyňou zákonného poriadku) po boku Dia, keď vykonával funkciu najvyššieho sudcu.

Pre Grékov to malo, myslím, symbolický význam, lebo vedeli, že spravodlivosť a zákonný poriadok nebývajú jedným a tým istým... a na to sa aj dnes často zabúda, hoci prax tú oddelenosť prevažne dokazuje.

Obidve boli ochrankyňami práva, ale Dike v zmysle spravodlivosti a Temis v zmysle zákonnosti.

Podľa mnohých paradoxne práve u Rimanov, dôsledných právnikov, splynuli obe v bohyňu jednu - Justitiu.

Justitia

Z Temidy a Dike sa u Rimanov stala Justitia (lat. Iustitia) a zobrazovali ju tak ako som uviedol v úvode - zaviazané oči (aby pri rozhodovaní na nikoho nehľadela), v pravej ruke meč (symbol trestu) a v ľavej váhy (pre presné váženie viny a neviny). Za jej otca sa považoval Jupiter (niekedy aj Saturnus, boh roľníctva a času), ale o jej rodičoch sa viacmenej u Rimanov nehovorilo.

Klasická rímska významová a mytologická fúzia...

A ešte bonbónik na záver. Vo svete neexistuje len spravodlivosť, ale ako vieme aj bezprávie a nespravodlivosť. Dotyčná bohyňa nespravodlivosti sa volala Adikia (sestra Dike, teda spravodlivosti - opäť symbol).

1st Bratislava Economic Meeting

2008-05-29T13:59:00.006+02:00

Dlho som nič nepísal... ale chcel by som vám prestaviť občianske združenie, kde taktiež pôsobím (robili sme aj návštevu prof. Aumanna na Slovensku, v Bratislave, na mojej alma mater - Ekonomickej univerzite). Takže:

Akcie združenia Virtual Scientific Laboratories smerujú k tomu, aby prilákali na Slovensko svetoznámych ekonómov a predstavili tak študentom profesorov, ktorých poznajú iba z vedeckých článkov, štúdií a učebníc a tiež k tomu, aby zvýšili záujem slovenských ekonómov pôsobiacich na renomovaných svetových univerzitách vracať sa aspoň krátkodobo domov a prispievať svojimi profesionálnymi aktivitami k rozvoju a popularite ekonomického výskumu na slovenských univerzitách. Prvým podujatím bola návšteva profesora Roberta Aumanna z Hebrejskej univerzity, nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu v roku 2005 v oblasti teórie hier.

Stretnutie študentov s profesorom Aumannom sa uskutočnilo 12. mája na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Profesorova prednáška na tému Vojna a mier bola inauguráciou cyklu Tatrabanka Lecture Series, ktorý združenie iniciovalo s cieľom pozývať na Slovensko uznávaných ekonómov, aby prezentovali slovenským študentom, doktorandom, pedagógom a odbornej verejnosti najnovšie trendy v ekonomickom výskume a v prepájaní výskumu s praxou.

Ďalšou významnou akciou, ktorú organizuje združenie Virtual Scientific Laboratories v spolupráci s Ekonomickou univerzitou a ktorú sponzoruje Nadácia Tatrabanky, je prvý ročník konferencie Bratislava Economic Meeting (BEM) 2008.

BEM 2008 sa uskutoční 12. júna na Ekonomickej univerzite na Dolnozemskej ceste 1 v Bratislave. Plenárnu prednášku prednesie profesor Ľubo Pástor z University of Chicago GSB. Na konferencii je plánované stretnutie slovenských ekonómov pôsobiacich na zahraničných univerzitách a inštitútoch. Cieľom podujatia je informovanie sa o súčasných aktivitach a moderných vedeckých trendoch v jednotlivých ekonomických oblastiach, napomáhanie výmene názorov a začatiu nových vedeckých projektov medzi slovenskými vedcami pôsobiacimi doma a v zahraničí a taktie vytvorenie tradície kvalitnej ekonomickej konferencie v Bratislave.

V neposlednom rade chcú organizátori sprostredkovať slovenským vysokým školám možnosť spolupráce s renomovanými svetovými akademikmi.

Virtual Scientific Laboratories tvoria:

Maroš Servátka (profile aj tu)

Urban Kováč (profile aj tu)

Radovan Vadovič (profile aj tu a tu)

Michal Radosa

No a pomáhame ja a Jakub.

Takže toľko asi naše "oficiálne predstavenie", ak máte nejaké otázky, spýtajte sa v diskusii.

Na tú akciu 12. 6. je podobne ako na prof. Aumanna vstup na pozvánky (primárne pre odbornú verejnosť), ale čitatelia môjho blogu majú tak trocha protekciu :D, takže kľudne aj ostatní sa zastavte. Program bude na celý deň a prídu veľmi zaujímaví prednášajúci a aj hostia (o to sa postarám ;-)).

So enjoy!!!

Dopady vstupu SR do Európskej únie a Ekonomickej a menovej únie

2008-03-31T17:05:00.005+02:00

V tomto článku sa budem venovať dopadom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie a Ekonomickej menovej únie na fiškálnu politiku Slovenskej republiky. Problematiku integrácie a následných dopadov na ekonomiku (a teda aj fiškálnu politiku) treba chápať aj v historickom kontexte, preto sa tiež venujem histórii EÚ a tiež histórii pristúpenia a vstupu SR do EÚ. Značná časť je venovaná Maastrichtským konvergenčným kritériám, pretože dve z nich sa fiškálnej politiky priamo dotýkajú a zvyšné tri ju síce nepriamo, ale taktiež ovplyvňujú. Venujem sa aj Paktu stability a rastu, pretože povinnosti, ktoré z neho vyplývajú majú taktiež dopad na fiškálnu politiku. V texte sú na viacerých miestach rozoberané dopady vstupu SR do EÚ a EMÚ na fiškálnu politiku SR, napriek tomu som sa rozhodol na konci každého tematického celku zaradiť aj celkové zhodnotenie dopadov na fiškálnu politiku SR. Verím, že tento text vyvolá záujem o danú problematiku zo strany čitateľa a bude ho motivovať k ďalšiemu štúdiu.

Vstup SR do Európskej únie

Prvá oficiálna žiadosť o členstvo v EÚ bola predložená už v roku 1995 avšak v Posudku k žiadostiam o členstvo, ktorý vypracovala Európska komisia (EK) sa konštatovalo, že SR nespĺňa politické kritériá a vzhľadom na nestabilnosť ústavných inštitúcií a nedostatky vo fungovaní demokracie. Na základe tohto hodnotenia neodporúčila Európska rada otvorenie prístupových rokovaní. Zmena nastala po roku 1998 po parlamentných voľbách. V decembri 1999 sa v hodnotiacej správe EK konštatovalo, že Slovensko plní kodanské politické kritériá a bolo prizvané k rokovaniam o vstupe. Celý proces trval 3 roky. Ukončenie rokovaní o vstupe nastalo v decembri 2002. Text schválenej Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k EÚ bol výsledkom prístupových rokovaní s predstaviteľmi EÚ a muselo ho schváliť všetky členské aj pristupujúce krajiny (dokopy 25 krajín k 1. 5. 2004), EK, Európsky parlament (EP) a Rada ministrov zahraničných vecí. Tento text schválila NRSR 1. 7. 2003 (140 prítomných poslancov, 129 za, 10 proti – KSS). Zmluva nadobudla účinnosť k 1. 5. 2004 a Slovenská republika sa tak k tomuto dátumu stala členským štátom EÚ. Vstupom do EÚ sa Slovensko vzdalo časti svojej suverenity delegovaním právomocí na inštitúcie EÚ (EK, Rada EÚ, Európsky súdny dvor, a pod.). Taktiež SR prebrala na seba povinnosť prispievať do rozpočtu EÚ (prvé tri roky 934 mil. EUR, pričom tieto peňažné prostriedky neboli a nie sú účelovo viazané na rozdiel od peňažných prostriedkov z predvstupových a povstupových fondov EÚ pre SR, ktoré sú viazané na vypracovanie projektov).

Vývoj EÚ

Samotná Európska únia vznikla na základe podpisu tzv. Maastrichtskej zmluvy (Zmluvy o EÚ) predstaviteľov jednotlivých členských (resp. zakladajúcich) štátov 7. februára 1992, pričom táto zmluva nadobudla účinnosť k 1. 11. 1993 (z historického hľadiska je teda EÚ mladšia ako samostatná SR, ktorá vznikla k 1. 1. 1993). K 1. 1. 1995 sa ďalšími členskými štátmi stali aj Rakúsko, Fínsko a Švédsko. Nórsko v referende odmietlo (nepodporilo) členstvo v EÚ. Počet členských štátov sa teda zvýšil na 15 (k 1. 1. 1995). Už necelý rok po ukončení prístupových rokovaní medzi SR a EÚ (ako bolo už skôr uvedené - december 2002) sa v Ríme 4. októbra 2003 konala Medzivládna konferencia o inštitucionálnych reformách EÚ. Predmetom diskusie na tejto konferencii bol návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu a bola prijatá Európskym konventom. Táto zmluva okrem iného rušila právo vetovať rozhodnutia (neuplatňovanie princípu jednomyseľnosti pri hlasovaniach aj v oblasti zahraničnej politiky, obrany, daní, trestného práva,...) a bol navrhovaný mechanizmus hlasovania tzv. kvalifikovanou väčšinou (to dávalo výhodu pri hlasovaní veľkým krajinám EÚ ako je napr. Nemecko a Francúzsko). Medzi ďalšie zmeny patrilo aj vytvorenie funkcie európskeho prezidenta (predsedu Európskej rady). Tento návrh bol zo strany vlády ako aj parlamentu odmietnutý a bolo dohodnuté, že o texte tejto zmluvy sa ešte bude rokovať. Otázka euroústavy, resp. takzvanej Lisabonskej zmluvy (prijatej v decembri 2007) a jej schvaľovanie parlamentom je aktuálne aj dnes.

Maastrichtské kritériá pre verejné financie (resp. fiškálnu politiku)

Konvergenčné kritériá pre fiškálnu politiku možno nájsť v článku 104c Maastrichtskej zmluvy, pričom konkrétne vymedzenie “referenčných hodnôt” sa nachádza v Protokole o postupe pri nadmernom deficite, ktorý je súčasťou zmluvy a taktiež v Nariadení Rady (ES) č. 1467/97 o urýchľovaní a objasňovaní vykonania postupu pri nadmernom schodku, ktorý prijala Rada EÚ dodatočne 7. júla 1997.
Tieto kritériá pre verejné financie (resp. fiškálnu politiku) znejú:
1. kritérium – skúma sa či pomer plánovaného alebo skutočného štátneho deficitu k hrubému domácemu produktu neprekračuje referenčnú hodnotu (v Protokole o postupe pri nadmernom deficite sa definuje ako 3 % a HDP je v trhových cenách).
Hneď sú tu však dve výnimky, kedy táto podmienka nemusí byť splnená. Prvou je prípad ak tento pomer podstatne klesol, alebo ak sa neustále znižuje a dosahuje úroveň, ktorá sa približuje referenčnej hodnote a druhou výnimkou je ak toto prekročenie referenčnej hodnoty je výnimočné alebo dočasné a tento pomer sa pohybuje tesne pri referenčnej hodnote.
Kritika: Je tu umožnený vznik rôznych interpretácií. Nie je jasné, čo sa myslí pod “podstatným poklesom” a ani to akým tempom by mal klesať deficit, aby bol považovaný za “neustále sa znižujúci”.
Na interpretácii kritérií, týkajúcich verejných financií a fiškálnej politiky neboli vypracované žiadne podrobnejšie smernice.
2. kritérium – skúma sa, či pomer štátneho dlhu k hrubému domácemu produktu neprekračuje referenčnú hodnotu (v už spomenutom Protokole o postupe pri nadmernom deficite je určená ako 60 % a HDP je v trhových cenách).
Opäť je tu výnimka, že to neplatí pre prípady, keď sa tento pomer dostatočne znižuje a vyhovujúcim tempom sa približuje referenčnej hodnote.
Pod pojmom “štátny” sa rozumie taký, ktorý sa vzťahuje všeobecne na štátnu správu, t.j. na ústredné, regionálne a miestne orgány a fondy sociálneho zabezpečenia s výnimkou obchodný operácií, ako sú vymedzené v Európskom systéme integrovaných účtov (neskôr ESA 95) a pod pojmom “dlh” sa myslí hrubá celková suma dlhov v nominálnych hodnotách na konci roka konsolidovaná v jednotlivých odvetviach štátneho sektora a medzi nimi.
Členské štáty majú tiež povinnosť podávať Európskej komisii pravidelné a bezodkladné správy o plánovaných a skutočných deficitoch.

Fiškálna politika a Maastrichtská zmluva

Kritériá pre fiškálnu politiku sú v tejto zmluve pomerne náročné. Uvádza sa, že členský štát musí uskutočňovať hospodársku politiku takým spôsobom, aby prispel k dosiahnutiu cieľov Európskeho spoločenstva (resp. Európskej únie). Predovšetkým je to zákaz pre centrálne banky poskytovať pôžičky verejným inštitúciám, zákaz EÚ a členským štátom preberať na seba záväzky vyplývajúce z vysokého dlhu iných členských štátov a taktiež postup pri nadmernom deficite. Nadmerné deficity sa de facto musia financovať prostredníctvom emisií cenných papierov a dlhopisov umiestnených na kapitálových trhoch a teda sa priamo vylučuje menové financovanie rozpočtových deficitov. Potom sú tu samozrejme konvergenčné kritériá, ktoré už boli spomenuté skôr, takže sa im už nie je potrebné venovať.

Pakt stability a rastu

Európska rada prijala v júni 1997 v Amsterdame dve dôležité dokumenty (rezolúcie). Prvý z nich je známa ako Pakt stability a rastu, ktorá zaväzuje členské štáty k tomu, aby dodržiavali rozpočtovú disciplínu. Zaručené to má byť mnohostranným dohľadom a zákazom prehnaných deficitov. Druhý dokument sa týkal hospodárskeho rastu a uvádza sa v nej tiež, že členské štáty a Európska komisia sa zaväzujú k tomu aby bola otázka zamestnanosti v popredí politických záujmov EÚ (ani jedno z maastrichtských kritérií sa netýka zamestnanosti, resp. miery nezamestnanosti).
Pakt stability a hospodárskeho rastu sa skladá z troch častí. Prvou časťou je Smernica Rady č. 1446/97 zo 7. júla 1997 o posilnení dozoru nad rozpočtovými pozíciami a o dozore a koordinácií hospodárskych politík (účinnosť od 1. 6. 1998). Druhou časťou je Smernica Rady č. 1467/97 zo 7. júla 1997 o urýchlení a objasnení realizácie postupu pri nadmernom deficite (účinnosť od 1. 1. 1999). Treťou časťou je samotná Rezolúcia Európskej rady o Pakte stability a hospodárskeho rastu o 7. júla 1997.
Pôvodný Pakt stability bol tak rozšírený (na návrh francúzskej strany) o hospodársky rast.
Vytvorením Paktu stability a rastu došlo k vytvoreniu formy sekundárnej legislatívy, ktorá spresňuje a vysvetľuje ustanovenia v Maastrichtskej zmluve týkajúca sa rozpočtovej disciplíny, pričom základný strednodobý cieľ v oblasti fiškálnej disciplíny v EÚ je vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet.
Samotný Stability and Growth Pact (SGP) je navrhnutý ako dvojpilierový. Tzv. preventívny pilier spočíva v stanovení adekvátnych fiškálnych cieľov a v prijatí konvergenčného programu, resp. programu stability, ktorý zabezpečuje dosiahnutie týchto fiškálnych cieľov. Maastrichtská hodnota deficitu (3 % HDP v trhových cenách) sa začala chápať ako maximálna prípustná horná hranica pre deficit za normálnych podmienok hospodárskeho cyklu. Jedným z cieľov Paktu stability a rastu bolo aj urýchlenie krokov pri Postupe pri nadmernom deficite pomocou stanovenia časových limitov pre skončenie kľúčových krokov. Ak sa štát s nadmerným deficitom chcel vyhnúť sankciám, musel po novom, znížiť rozpočtový deficit aspoň na úroveň 3 % HDP už v nasledujúcom roku. Avšak opäť s výnimkou pre prípad výskytu “špeciálnych okolností”, ktoré to sú však už nie je definované. Sankciou je bezúročný vklad vypočítaný ako určité % HDP a skladá sa z dvoch komponentov. Prvý komponent, ktorý sa rovná 0,2 % HDP je fixný a druhý je variabilný a rovná sa 10 % hodnoty o ktorú deficit prekračuje 3 %-nú hranicu.

Reforma paktu stability a rastu

Reforma Paktu stability a rastu bola potrebná najmä z toho dôvodu, že Francúzsko a Nemecko, teda najväčšie krajiny a tzv. “motory integrácie”, od roku 2002 tento dokument nepretržite porušovali vysokým deficitom verejných financií. Zo začiatku sa uvažovalo o tom, že sa budú meniť referenčné hodnoty pre fiškálnu politiku (3 % k HDP pre deficit verejného rozpočtu a 60 % HDP pre verejný dlh), nakoniec však na nátlak menších krajín (Rakúsko, Fínsko, Holandsko a Slovensko) boli tieto hodnoty nezmenené. 23. marca 2005 došlo k dohode v tom, že ak bude prekročenie deficitu “dočasné a “blízke” referenčnej hodnote, krajina sa môže vyhnúť sankciám. Išlo vlastne o nebezpečný precedens, ktorý môže do budúcnosti viesť k benevolencií voči podmienkam, ktoré boli dohodnuté už v Maastrichtskej zmluve, čo môže vyvolať aj ohrozenie samotného projektu Ekonomickej a menovej únie ako aj projektu jednotnej európskej. Dokonca možno povedať, že takéto kroky môžu v budúcnosti vyvolať problémy s dodržiavaním akýchkoľvek dohôd v rámci EÚ.

Ďalšie kritériá posudzovania kvality rozpočtovej politiky

Hlavným “symbolom” posudzovania rozpočtov sa stalo kritérium 3 % HDP a každý výsledok pod touto hranicou je považovaný za dostatočný úspech. Nie je to však úplná pravda. Základný parameter verejných financií je ich výsledok a teda deficit alebo prebytok (meraný v metodike ESA 95). V Pakte stability a rastu sa však uvádzajú ďalšie podstatné ukazovatele a tými sú konsolidačné úsilie a fiškálny impulz.
Konsolidačné úsilie sa nemeria len ako medziročná zmena výsledku verejných financií v metodike ESA95, ale upravuje sa o tri položky. Prvou sú jednorazové vplyvy, druhou vplyv ekonomického cyklu a treťou vplyv dôchodkovej reformy. Takto upravený deficit sa potom nazýva štrukturálny deficit. Konsolidačné úsilie sa vypočíta ako medziročná zmena štrukturálneho deficitu. Pakt stability a rastu vyžaduje, aby konsolidačné úsilie bolo minimálne na úrovni 0,5 % HDP.
Fiškálny impulz dáva odpoveď na otázku, či verejné financie pôsobia na ekonomiku stimulujúco, alebo reštriktívne. Pričom pre zdravý vývoj ekonomiky je dôležité sledovať aj tento ukazovateľ.

Celkové zhodnotenie dopadov vstupu do EÚ na fiškálnu politiku

V súvislosti so vstupom do EÚ už boli v predchádzajúcom texte spomenuté niektoré priame dopady na fiškálnu politiku. K tomuto by som ešte rád pripojil pár poznámok, ktoré taktiež súvisia s fiškálnou politikou a Európskou úniou.
Vstup do EÚ mal dopad na daňovú sústavu, ktorá bezprostredne súvisí s fiškálnou politikou. Aj v súčasnosti sú snahy o harmonizáciu okrem iného aj v tejto oblasti. Napríklad v oblasti nepriamych daní už harmonizácia prebehla napríklad. Smernice EÚ stanovujú napríklad minimálne sadzby DPH, ktoré môžu členské štáty uplatňovať. V súčasnosti “je dovolené” popri jednej základnej sadzbe DPH, ktorá nesmie byť nižšia ako 15 %, mať aj jednu alebo dve znížené sadzby, pričom opäť je tu stanovená minimálna sadzba 5 % pod ktorú nemožno ísť. Zároveň treba podotknúť, že podiel na DPH jednotlivých členských štátov je jedným z hlavných zdrojov rozpočtu EÚ (do roku 1997 bol hlavným zdrojom príjmov, momentálne je na druhom mieste). Je určený pevný podiel zo základu stanoveného na výpočet DPH. Na začiatku bol tento podiel stanovený na 1 % a v roku 1986 došlo k jeho zvýšeniu na 1,4 %. Takto stanovený základ nesmie prevýšiť 55 % HNP daného členského štátu. Každopádne ide prakticky o transfer z rozpočtu členského štátu do rozpočtu EÚ. V súčasnosti sú opäť aktuálne snahy o harmonizáciu daní, tentokrát v oblasti priamych daní. Hovorí sa o “aspoň” harmonizácii základov dane ak už nie o harmonizácii samotných sadzieb priamych daní.
Ďalším zo zdrojov rozpočtu EÚ je podiel na hrubom národnom produkte (HNP) jednotlivých členských štátov, ktorý momentálne predstavuje až viac ako 40 % príjmov rozpočtu EÚ. Zaujímavé je, že ide o zdroj príjmov, ktorý bol vytvorený pomerne nedávno (na základe reformy z roku 1988 a od roku 1989 sa prakticky používa) a bol pôvodne navrhnutý ako doplnkový zdroj. V súčasnosti je však už dominantným príjmom rozpočtu EÚ. Sadzba je vo výške 2,27 % HNP (ešte do roku 1999 nesmela prekročiť 1,27 %, bolo to však neskôr zmenené) a tieto prostriedky sa teda opäť stávajú príjmom rozpočtu EÚ.
Samozrejme treba korektne podotknúť, že finančné prostriedky z EÚ Slovenská republika aj dostáva. Sme tzv. čistým prijímateľom (viac dostávame ako do rozpočtu EÚ dávame). Avšak nič to nemení na fakte, že odvody do rozpočtu EÚ nie sú viazané účelovo, zatiaľ čo prostriedky z fondov EÚ sú viazané na vypracovanie projektov. Často sa tiež medializuje plánovaný objem finančných prostriedkov, ktoré môže v najbližších rokoch SR z fondov EÚ čerpať. Keď sa však porovnajú údaje o reálnom čerpaní a sumy peňažných prostriedkov, ktoré plynuli do rozpočtu EÚ, tento kladný rozdiel nie je ani zďaleka tak výrazný.

Ekonomická a menová únia

Pri označovaní EMÚ nastávajú často nezrovnalosti (aj v odborných publikáciách). Čo vlastne táto skratka znamená?
V súlade s Maastrichtskou zmluvou sa používa nasledovné označovanie:
Economic and Monetary Union (EMU), čo v preklade znamená Ekonomická a menová únia (EMÚ) alebo tiež Hospodárska a menová únia (HMÚ). Rozhodne však označenie EMÚ neznamená Európsku menovú úniu (hoci sa to často takto chybne uvádza).
Pojmom Ekonomická a menová únia (EMÚ) sa označuje harmonizácia hospodárskych a menových politík členských štátov EÚ a vytvorenie jednotnej meny.

Ekonomická a menová únia - vývoj

V júni 1988 Európska rada poverila výbor (tzv. Delorsov výbor) vedený Jacquesom Delorsom, vtedajším prezidentom Európskej komisie, aby preveril a vypracoval návrh konkrétnych etáp vedúcich k vytvoreniu hospodárskej a menovej únie. Členmi výboru boli guvernéri národných centrálnych bánk krajín Európskeho spoločenstva, vtedajší generálny riaditeľ Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS) Alexandre Lamfalussy, dánsky profesor ekonómie Niels Thygesen a vtedajší prezident Banco Exterior de España Miguel Boyer. Záverečná Delorsova správa navrhla realizáciu hospodárskej a menovej únie v troch etapách.
Na zasadnutí Európskej rady v Madride (jún 1989) Jacques Delors predstavil tento podrobný plán a časový rozvrh pre Ekonomickú a menovú úniu (EMÚ). Neskôr sa tento plán aj zakotvil v Maastrichtskej zmluve.
Maastrichtská zmluva stanovila tri etapy EMÚ: v prvej etape (od 1. júla 1990 do 31. decembra 1993) členské štáty umožnili voľný pohyb kapitálu medzi svojimi územiami, začali viac koordinovať svoju hospodársku politiku a nadviazali užšiu spoluprácu medzi svojimi centrálnymi bankami. Druhá etapa (od 1. januára 1994 do 31. decembra 1998) sa začala založením Európskeho menového inštitútu (EMI) a bola zameraná na technické prípravy na vytvorenie jednotnej meny, prevenciu nadmerných schodkov verejných financií a výraznejšiu konvergenciu hospodárskej a menovej politiky členských štátov (s cieľom zaistiť cenovú stabilitu a zdravé verejné financie). Tretia etapa (od 1. januára 1999) sa začala stanovením neodvolateľných výmenných kurzov, prenesením zodpovednosti za menovú politiku na ECB a zavedením eura ako jednotnej meny. Celý proces z zavedenia eura bol pozoruhodne rýchly. Od podpisu Maastrichtskej zmluvy (7. 2. 1992), kde sa zakotvil princíp jednotnej európskej meny až po zavedenie eura do bezhotovostného platobného styku (k 1. 1. 1999) a hotovostného platobného styku (k 1. 1 2002) ubehlo len necelých 10 rokov.

Ekonomická a menová únia a Slovensko

Slovenská republika sa v prístupových rokovaniach zaviazala k pristúpeniu k tretej etape ekonomickej a menovej únie a s týmto záväzkom súvisí aj prijatie eura ako platidla hotovostnom a bezhotovostnom platobnom styku. Bola jej však udelená derogácia (dočasná výnimka). Podľa článku 122 Zmluvy o založení ES sú členskými štátmi s výnimkou (derogáciou) tie krajiny, ktoré euro ešte neprijali, ale na jeho prijatie sa pripravujú a na ktoré sa zatiaľ nevzťahujú práva a povinnosti vyplývajúce zo zavedenia eura ako jednotnej meny. Odlišná situácia platí v prípade Dánska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktoré sa, na základe ustanovení v Maastrichtskej zmluvy, tretej etapy ekonomickej a menovej únie nemusia zúčastniť. Členstvo v EÚ s “trvalou výnimkou” znamená, že príslušný členský štát (VB, Dánsko) je oslobodený od niektorých, hoci nie od všetkých ustanovení, ktoré za normálnych okolností platia hneď od začiatku tretej etapy HMÚ. Okrem iného ide o všetky ustanovenia, ktoré prenášajú zodpovednosť za menovú politiku na Radu guvernérov ECB.
28. novembra vstúpila Slovenská republika do Európskeho menového systému (EMS, založený už v marci 1979), ktorého súčasťou je aj Mechanizmus výmenných kurzov ERM II a tým sa SKK stala aj členom tohto mechanizmu s fluktuačným pásmom +/- 15 % od centrálnej parity na úrovni 38,4550 SKK/EUR (32,6868; 44,2233). Od 19. 3. 2007 došlo k posunu tejto parity (jednorazové posilnenie o 7,83 %) na úroveň 35,4424 SKK/EUR (30,1260; 40,7688). Prijatie eura v SR sa predpokladá k 1. 1. 2009 (formou tzv. “big bangu”, teda v hotovostnom aj bezhotovostnom platobnom styku naraz).

Maastrichtské kritériá pre menovú politiku

Tieto kritériá sú vymedzené v článku 109j Maastrichtskej zmluvy a v Protokole o kritériách konvergencie podľa článku 109j Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorý je opäť súčasťou Maastrichtskej zmluvy.
Európskej komisii a Európskemu menovému inštitútu (bol súčasťou druhej etapy hospodárskej a menovej únie, ktorá sa začala l. januára 1994 a jeho nástupcom sa stala Európska centrálna banka – ECB) ukladá povinnosť informovať Radu EÚ o pokroku v súvislosti s dosiahnutím hospodárskej a menovej únie vo forme konvergenčných správ, kde sa posudzujú kritériá pre menovú politiku.
Tieto kritériá pre menovú politiku znejú:
1. kritérium - členský štát musí dosiahnuť vysoký stupeň cenovej stability (tzv. inflačné kritérium). Znamená to dosiahnuť mieru inflácie, ktorá sa približuje priemernej miere inflácie najviac troch členských štátov s najvyššou cenovou stabilitou. (v Protokole o kritériách konvergencie sa potom upresňuje, že pod pojmom “miera inflácie, ktorá sa približuje” sa myslí priemerná miera inflácie vykazovaná v priebehu roka pred skúmaním, ktorá neprekračuje viac ako o 1,5 % miery inflácie maximálne troch členských štátov – tzv. dlhodobá cenová stabilita). Pričom inflácia sa meria pomocou indexu spotrebiteľských cien (Consumer Price Index – CPI), ale na porovnateľnom základe a mal by zohľadniť rozdiely medzi vnútroštátnymi definíciami.
Nariadením Rady (ES) č. 2494/95 prijatým 23. 10 1995 bol pre zlepšenie vypovedacej schopnosti indexu spotrebiteľských cien (CPI) vypracovaný harmonizovaný index spotrebiteľských cien (Harmonized Index Consumer Prices – HICP).
Kritika: Pri interpretácii tohto kritéria je problém s nepresným vymedzením počtu štátov s najnižšou mierou inflácie. Konkrétne je problematický výraz “najviac troch členských štátov s najvyššou cenovou stabilitou”. Znamená to, že kritickú hodnotu na posudzovanie je možné vypočítať z priemernej miery inflácie jedného, dvoch alebo troch štátov s najnižšou infláciou.
2. kritérium - stálosť konvergencie dosiahnutej členským štátom a jeho účasti v mechanizme výmenných kurzov Európskeho menového systému, ktorá sa odráža v dlhodobých úrovniach úrokovej miery (tzv. kritérium dlhodobej úrokovej miery).
V Protokole o kritériách konvergencie sa opäť upresňuje, že v priebehu jedného roka pred preskúmaním nesmie priemerná dlhodobá nominálna úroková sadzba členského štátu prekročiť o viac ako 2 % priemernú nominálnu úrokovú sadzbu tých troch štátov, ktoré v oblasti cenovej stability dosiahli najlepšie výsledky. Úrokové sadzby sa hodnotia na základe dlhodobých štátnych dlhopisov, alebo porovnateľných cenných papierov, pričom sa prihliadne na rozdielne definície v jednotlivých členských štátoch. V smerniciach, ktoré vydal Európsky menový inštitút sa tiež uvádza, že štátne dlhopisy musia mať dobrú likviditu a dobu splatnosti minimálne desať rokov.
Kritika: Opäť je problematické určiť, či sa na výpočet kritickej hodnoty pre posudzovanie má použiť hodnota jedného, dvoch alebo troch štátov s najnižšou infláciou.
3. kritérium - členský štát musí dosiahnuť normálne fluktuačné rozpätie stanoveného mechanizmom výmenných kurzov (ERM 2) Európskeho menového systému (EMS) bez výrazného napätia, minimálne počas dvoch rokov pred skúmaním, bez devalvácie voči mene iného členského štátu (kritérium stability devízového kurzu).
Kritika: Interpretácia “normálneho fluktuačného rozpätia” je problematická, pretože v čase podpísania (7. 2. 1992) Maastrichtskej boli dohodnuté hranice fluktuačného pásma na +/- 2,25 % a už v auguste 1993 boli tieto hranice rozšírené na +/- 15 %. V čase rozšírenia týchto hraníc sa to považovalo za dočasné opatrenie, ale trvá to tak až dodnes. Definícia “normálneho fluktuačného pásma” doteraz nie je definovaná.

Celkové zhodnotenie dopadov vstupu do EMÚ na fiškálnu politiku

Ekonomická a menová únia je postavená na nehomogénnych základoch. Menová politika je v eurozóne centralizovaná s jednoznačnou zodpovednosťou ECB. Fiškálna politika je decentralizovaná, ale problémy koordinácie sa aspoň do určitej miery rieši Pakt stability a rastu. Okrem toho Európska komisia má určité, hoci obmedzené, možnosti na uskutočňovanie fiškálnych transferov a na podporu regiónov postihnutých negatívnymi šokmi prostredníctvom štrukturálnych fondov. Ostatné hospodárske politiky sú skoro výlučne na národnej úrovni s veľmi malým stupňom koordinácie.
Z dlhodobého hľadiska bude stabilita menovej únie ohrozená bez vytvorenia silnejšej politickej únie. Dosiahnutie spoločného stanoviska všetkých krajín EÚ je dnes veľmi náročný a dlhý proces. Jedného dňa však eurozónu určite postihne výrazný asymetrický šok, na ktorý bude potrebné razantne reagovať. Z historického pohľadu sa všetky menové únie, ktoré neboli sprevádzané úzkou politickou integráciou, rozpadli po veľmi veľkých šokoch, ako napr. po vojne. Toto samozrejme predstavitelia európskych inštitúcií veľmi dobre vedia a z tohto pohľadu je vstup do EMÚ len medzikrokom k politickej únii.
V súčasnosti EÚ nie je schopná rýchlej a dôraznej reakcie, čo dosvedčuje zlyhanie a následná reforma Paktu stability a rastu alebo neschválenie európskej ústavy v referende (Francúzsko a Holandsko).

Záver

Nie všetky krajiny majú problémy s fiškálnym hospodárením, ale u niektorých to tak je a trh na nedisciplinované krajiny reaguje napríklad aj tým spôsobom, že sa účtujú rozdielne úrokové sadzby na dlhy týchto krajín podľa ich bonity a ratingu.
Nezodpovedanou otázkou naďalej zostáva, či môžu vedľa seba v jednej ekonomickej a menovej únii dlhodobo spolupôsobiť štáty s rôznymi reálnymi úrokovými sadzbami, odlišnými inflačnými preferenciami a tým aj iným reálnym rovnovážnym kurzom voči tretím krajinám. Z tohto pohľadu sú určite nejaké “referenčné hodnoty” potrebné. Prečo by však nebolo možné vytvoriť vlastné “referenčné hodnoty” napríklad vrámci krajín V4 a tie dodržiavať pri súčasnej koordinácií ekonomík vrámci trebárs stredoeurópskeho regiónu? Silne pochybujem, či sú práve referenčné hodnoty EÚ z Maastrichtskej zmluvy vhodné pre ekonomiku Slovenskej republiky, ktorú ešte v najbližších rokoch nepochybne čakajú mnohé potrebné reformy. Pri obmedzeniach dvoch základných nástrojov hospodárskej politiky (menová politika úplne delegovaná na ECB a fiškálna politika obmedzená Paktom stability a rastu či konvergenčnými kritériami) bude, podľa môjho názoru, nesmierne ťažké zabezpečiť zdravý a želaný hospodársky vývoj na Slovensku. Integráciu do EÚ možno celkovo hodnotiť určite pozitívne (voľný pohyb tovaru, pracovných síl, kapitálu, a slobodné poskytovanie služieb), ale pri hodnotení prehlbovania integrácie a centralizácie smerom k menovej, fiškálnej a politickej únii by som bol omnoho opatrnejší a podľa môjho názoru pri tomto procese prevažujú nevýhody nad výhodami. Taktiež je nutné podotknúť, že “výklad” na prvý pohľad exaktných konvergenčných kritérií nie je, ako som uviedol v texte, pri bližšom pohľade a dôkladnom preskúmaní, až takou exaktnou záležitosťou. Proces integrácie v EÚ je proces politický a proces centralizácie a je pravdou, že hoci sú tieto kritériá “exaktné” o ich výklade rozhodujú opäť politici, ktorí ich aj určili predtým.
Verím, že môj, povedzme negatívny postoj k prehlbovaniu integrácie neodradil čitateľa od pozorného preštudovania tohto článku, pretože som sa v ňom snažil “zhustiť” fakty o EÚ a EMÚ. Pri vypracovávaní článku som čerpal z vedomostí, ktoré som získal predchádzajúcim dlhodobým štúdiom danej problematiky, ale veľmi dôležitým zdrojom informácií boli aj oficiálne a voľne dostupné materiály (napr. zmluva o EÚ, či materiály ECB a NBS), ktoré uvádzam v použitej literatúre.

John Stuart Mill ako alternatíva k liberalizmu rakúskej školy

2007-11-06T14:04:00.002+01:00

Tak som sa rozhodol, že vás odmením za to dlhé čakanie na ďalší post. Tak teraz dám hneď tri, pričom toto je prvý z nich. Je to esej, ktorú som vypracoval účastník cyklu seminárov Akadémia klasickej ekonómie 2007, ktorý organizuje Peter Gonda pod hlavičkou Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika (Peter pripravuje ďalší ročník tohto cyklu, takže kto z vás by mal záujem, prihláste sa. Ja tak urobím tiež a možno sa teda stretneme.)
Deadline na odovzdanie je 7. 11. 2007, takže to máte takpovediac “z prvej ruky”.
Za cenné rady a kontrolu eseje by som sa týmto chcel poďakovať kamarátovi, Daliborovi Roháčovi z George Mason University.
Príjemné čítanie vám prajem.

John Stuart Mill ako alternatíva k liberalizmu rakúskej školy

Na Slovensku sa človek zaujímajúci o liberalizmus stretáva predovšetkým s libertarianizmom a anarchokapitalizmom rakúskej školy čo je často na škodu, lebo ide o pomerne zúžený pohľad na filozofiu liberalizmu. O to, aby sa vyrovnal tento nepomer a zároveň bol spropagovaný aj iný prístup k rozvíjaniu liberalizmu (resp. o to, aby bol predstavený liberalizmus aj v inej podobe) sa pokúsim v tejto eseji.

Cieľom tejto eseje je nielen poskytnúť základné informácie o Johnovi Stuartovi Millovi, predstaviteľovi klasickej ekonomickej školy, a teda predstaviť ho ako ekonóma. Skôr by som chcel J. S. Milla predstaviť ako človeka, všestranného mysliteľa a gentlemana, ktorý sa vždy snažil zdôrazňovať slušnosť, poctivosť, spravodlivosť (v ekonómii veľmi citlivý pojem), etiku, slobodu a tiež predstavu, že človek by mal byť zbavený akejkoľvek formy tyranie zo strany druhých (či už fyzickej - sankcie za nedodržiavanie zákonov, alebo morálnej - najmä verejnou mienkou). Rád by som tiež poodhalil, že jeho liberalizmus nie je len súborom pravidiel, či princípov, ale vždy mu išlo predovšetkým o ich uplatňovanie v bežnom živote. Chcel (ak sa samozrejme človek slobodne rozhodne prijať ich za svoje), aby boli prirodzenou súčasťou života a kritériom každodenného rozhodovania jednotlivca.

Vo svojej eseji sa tiež budem venovať vysvetleniu mnohých dezinterpretácií myšlienok J. S. Milla, na ktoré človek narazí pri čítaní diel iných ekonómov, či filozofov.

Podľa mojich skúseností je len veľmi málo ľudí, ktorí sú oboznámení s jeho dielom. Hoci je to paradoxné, ostatným, ktorí ho nikdy nečítali, táto skutočnosť nebráni v tom, aby na jeho osobu a prácu mali názor (zväčša prebraný z diel iných autorov).

Milla je veľmi užitočné čítať a motivovať k tomu má aj táto esej, ale objektívne ho možno posudzovať až v kontexte doby, aby nedošlo ku skresleniu jeho odkazu ako sme tomu, žiaľ, často svedkami.

Myšlienkové prúdy, ktoré formovali jeho život a názory
J. S. Milla je potrebné vnímať, ako som už uviedol, v kontexte doby v ktorej žil.
Napriek apelovaniu na vnímanie a posudzovanie J. S. Milla v tomto kontexte je potrebné povedať, že on sám celkom nezapadal do vtedajšieho viktoriánskeho Anglicka. Táto doba bola charakteristická autoritárstvom, dogmatizmom, prudérnosťou, represívnosťou, rigidnosťou v myslení, vážnosťou, pokrytectvom, konformizmom a potláčaním individuality (najmä verejnou mienkou). Ak sa niekto odhodlal vzdorovať a poukázal na chyby vtedajšej spoločnosti, bol spoločnosťou takpovediac “odpísaný” (napr. William Godwin).

Na svoju dobu bol Mill, nech to znie akokoľvek nadnesene, skôr rebel a voľnomyšlienkár, ktorý si bol vedomý intelektuálnej prevahy a nemal strach sa vyjadrovať aj ostro, ak to bolo potrebné, voči neduhom doby a svojich súčasníkov.

Myslím, že to pekne zhrňuje tento, aj v dnešnej dobe stále aktuálny, citát:

“V našej dobe však už aj najmenší príklad nekonformnosti, číre odmietnutie padnúť na kolená pred zvyklosťami je samo osebe službou. Práve preto, že tyrania verejnej mienky je taká, že z výstrednosti robí hanbu, je žiaduce - kvôli porážke tejto tyranie -, aby ľudia boli výstrední. Výstrednosť vždy bola hojná tam a vtedy, kde bola v prevahe sila charakteru - a rozšírenie výstrednosti v spoločnosti bolo obvykle proporcionálne vo vzťahu k rozšíreniu geniality, duševnej sviežosti a morálnej odvahy, ktoré zahŕňala. Hlavné úskalie našej doby spočíva v tom, že si teraz len málo ľudí trúfa byť výstrednými.” [1]

Bol odlišný a reflektoval povahu a zvláštnosti svojej doby. Svet sa snažil zmeniť, ale nie často formou, ktorú by sme nazvali ako “zásah štátu”. Kritici budú namietať, že to boli práve jeho myšlienky, ktoré otvorili dvere zásahom štátu (možno sa dokonca stretnúť aj s tým, že je v tomto zmysle označovaný za nositeľa kontrarevolúcie vedy v ekonómii) a tiež že implementoval idey Augusta Comteho do sociálneho konštruktivizmu (najväčší kritici hovoria o utopickom socializme). Sú to absurdné námietky a osočenia, ale k tomu sa ešte neskôr vrátim.

Ako jeden z mála ľudí v svojej dobe si nesmierne potrpel na slobodu v myslení. Neustúpil zo svojich morálnych princípov a trval na ich dodržiavaní. Dnes by sme asi povedali, že nebol tak úplne “politicky korektný”. Je to veľmi vzácna odlišnosť, lebo výchovu mal skutočne prísnu a v duchu benthamizmu. Hoci jeho názory neboli prijaté vždy pozitívne, za svojim slovom si však stál.

Mal rád poéziu, najmä tú Wodsworthovu. Zastával názor, že pokrok nemožno vidieť iba vo vede, materializme, či hmotnom bohatstve, ale trval na tom, že pre pokrok spoločnosti je aj v kultivácii citov a ľudského cítenia, či vo vzájomnej tolerancii (jeden z kľúčových pojmov v liberalizme). Mill ako jeden z prvých hovoril o kvalite života a pôžitkov, či práve na súkromné šťastie. Liberalizmus chápal všeobecne a nebol toho názoru, že je určený len pre úzku skupinu privilegovaných jedincov, ktorí by nanucovali svoj názor väčšine. Nebol elitár. Nepresadzoval nasilu svoj názor, ale snažil sa byť príkladom správania pre iných.
Doslova povedal (napísal):

“Nepodporujem nič také ako ’uctievanie hrdinov’, ktoré sa nadchýna silou geniálneho človeka za to, že násilne získal vládu nad svetom a núti vykonávať jeho rozkazy napriek všetkému vzdoru. Všetko, na čo si génius môže robiť nárok, je sloboda ukazovať cestu. Moc donucovať iných na túto cestu je nielenže nezlučiteľná so slobodou a rozvojom všetkých, ale silnú osobnosť samotnú aj korumpuje.” [2]

Nepreferoval svoju slobodu pred slobodou kohokoľvek iného. Takýto prístup sa vždy snažil prakticky aplikovať pri rozhodovaniach a preto neprekvapí, že sa významne zasadzoval za prekonávanie rozdielov v prístupe k ľudom (napríklad na základe pohlavia) a bol aj za to, aby bolo ženám priznané volebné právo. Ako ešte neskôr bude spomenuté, za toto všetko si vyslúžil označenie “zženštilý”. Holt, ako by dnes George Soroš povedal, nebol to práve trhový fundamentalista a veru ani mizogýn.

John Stuart Mill sa narodil 20. apríla 1806 v Londýne. Mal veľmi rád otca, hoci ten sa ku nemu nesprával práve “šetrne”. Bol ku nemu veľmi tvrdý, pretože z neho chcel vychovať génia. V histórii ide o ojedinelý prípad, kedy sa to niekomu podobnou výchovou napokon podarilo, ale John Stuart za to neskôr platil vysokú cenu. Od troch rokov mu otec nútil gréčtinu, vo dvanástich logiku, v trinástich ekonómiu. Trápil ho prakticky neustále nejakou formou cvičenia, skúšania a podobne.

Podľa mnohých bol blízkym priateľom Jeremyho Benthama (1748-1832), ktorý na neho mal mať, značne negatívny vplyv. Toto nie je úplne pravda. Priateľom Benthama bol predovšetkým jeho otec, James Mill (1773-1836). Benthama možno označiť za “radikálneho sociálneho reformátora”, ale rozhodne nie Milla! V koncepcii Benthama bola evidentná snaha uviesť svoje presvedčenie do praxe. Tu nastáva podstatný rozpor medzi nimi dvoma. Mill vždy ponechával možnosť, slobodne sa rozhodnúť. Ako by predsa bolo možné považovať za liberála niekoho, kto by nanucoval, či násilím presadzoval svoj názor? Na Johna Stuarta mal Bentham vplyv len sprostredkovane a to cez otca.

Podľa otca mal byť J. S. Mill stelesnením Benthamovho utilitaristického princípu ľudského šťastia. Tento princíp by sa dal popísať asi nasledovne: “Pokiaľ existuje vôbec niečo, po čom človek najviac túži, tak to - pokiaľ o to neusiluje zo sebeckých dôvodov - môže byť považované za vhodný zámer jeho jednania. A pokiaľ sa stalo zámerom jeho jednania, tak je to pre dotyčnú osobu prospešné.” Utilitarizmus je asi najlepšie známou formou takzvanej konzekventnej etiky, podľa ktorej sa jednanie posudzuje výhradne podľa svojich následkov.

Postupne sa požiadavky na syna stupňovali, čo vyústilo až k tomu, že sa v dvadsiatke duševne zrútil. Po zotavení sa opäť najmä pod vplyvom otca začal venovať utilitarizmu, tu však už formuloval výhrady a po prvýkrát sa vzoprel autorite. Priviedlo ho to k formulácii jeho názorov na individuálnu slobodu. On sám považoval utilitarizmus za prijateľný, avšak príliš prísny.

Počas svojho, na zážitky nesporne bohatého, života vykonával rôzne funkcie. Bol napríklad vrchný úradník Východoindickej spoločnosti, politický komentátor, publicista, tri roky dokonca poslanec Dolnej snemovne (v roku 1867 bol jedným z hlavných autorov návrhu na zmenu volebného zákona, ktorý zahŕňal aj volebné právo žien).

Veľmi zaujímavý je aj jeho vzťah s Harriet Taylorovou. Zoznámili sa v roku 1830 prostredníctvom Millovho priateľa, jej manžela. Stretávali sa už počas života jej manžela, keď však zomrel v roku 1849 (na rakovinu), nebránilo už nič, s výnimkou spoločenských predsudkov, ich vzťahu. Vzali sa v roku 1851 a bol to, aj napriek odsudzovaniu spoločnosťou, veľmi šťastný vzťah. Veľmi si svoju ženu vážil a ona mu bola vždy oporou a aj inšpiráciou ku mnohým jeho prácam. Za všetko to, čo ku nej cítil hovoria aj jeho slová uvedené vo venovaní knihy O politickej slobode. V roku 1858 odišiel Mill z veľmi lukratívneho postu vo Východoindickej spoločnosti hlavne z toho dôvodu, že chcel Harriet vziať na juh Francúzska. Mala tuberkulózu a teplejšie prostredie jej malo pomôcť zotaviť sa. Zomrela však práve počas ich cesty po Francúzsku a to v mestečku Avignon. Mill bol po jej smrti zúfalý. Neskôr sa rozhodol prenajať si malú usadlosť blízko jej hrobu a chcel tam prežiť celý zvyšok života. Aj napriek tomu pokračoval v tvorbe a v roku 1861 dokončil dielo Poddanstvo žien, ktorým vyjadruje podporu hnutiu za volebné právo pre ženy (suffrage - právo voliť; z toho vzniklo aj známe označenie sufražetky). Mill sa vrátil do anglického spoločenského života, stal sa poslancom parlamentu a jedným z hlavných bodov jeho volebného programu bolo práve volebné právo pre ženy. Spolu so svojou nevlastnou dcérou, Helen Taylor (feministická aktivistka), sa významne zaslúžili o to, že ženy, síce neskôr, ale predsa, dostali volebné právo a právo na vzdelanie.

Zomrel v mestečku Avignon vo Francúzsku, kam sa presťahoval po smrti svojej milovanej ženy, 8. mája 1873.

Mill a ďalší utilitaristi urobili to, čo bolo v ich silách a získali pri tom dostatok vplyvu na to, že v mnohom zabránili vládam správať sa autoritársky a obmedzovať slobodu jednotlivca.

Mill ako ekonóm

Ako bolo spomenuté v úvode predstavenie Milla ako ekonóma nie je v tomto prípade hlavným cieľom aj preto, že by si to vyžadovalo a nesporne zaslúžilo omnoho väčší priestor ako je rozsah tejto eseje. Prípadného záujemcu o jeho práce venovanej ekonómii by som odkázal na päťzväzkové dielo Základy politickej ekonómie (Principles of Political Economy), ktoré bolo desaťročia považované za najlepšiu syntézu poznatkov z ekonómie a tiež Eseje o ekonómii a spoločnosti (Essays on Economics and Society), kde sa taktiež podrobne venoval opisu ekonomických princípov. V oboch významne prispel k analýze základných ekonomický kategórií ako sú hodnota, mzda, kapitál, cena a podobne. Jeho prístup k ekonómii je veľmi podnetný. Za veľmi významný prvok ekonomického správania jednotlivcov považoval psychologické faktory.

Hoci bol stúpencom súkromného vlastníctva a kapitalizmu, ich vtedajšiu podobu nepokladal za definitívnu a poukazoval na mnohé problémy a deformácie trhu. Uznával objektívnu platnosť ekonomických zákonov, ale nestaval ich na úroveň zákonov prírodných. Určite by bol veľmi prekvapený súčasnou matematizáciou ekonómie a využívaním ekonometrie, ale nemyslím si, že by toto smerovanie striktne odmietal. Mnohé jeho názory na fungovanie ekonomiky sú podnetné aj dnes. [3] Aj v súčasnosti je spojenie psychológie a ekonómie mimoriadne aktuálne, najmä v podobe behaviorálnej ekonómie, či neuroekonómie, a je významným zdrojom nesmierne dynamického rozvoja ekonómie, ktorého sme svedkami.

Ako je možná osobná individuálna sloboda človeka v spoločnosti?

Toto je jedna z kľúčových otázok a nestráca nič na aktuálnosti ani dnes. U Milla nájdeme odpoveď v jeho princípe individuálnej slobody. Millov postoj k tejto otázke je založený na uznaní hodnoty každého jednotlivca, na tolerancii a rešpekte k rozdielnosti a rozmanitosti, na odpore k uniformite a spriemerňovaniu všetkých ľudí na rovnakú úroveň, na slobode myslenia a konania. Mill dokonca tvrdí, že práve podporovanie týchto hodnôt je základom rozvoja každého jednotlivca a tým aj spoločnosti. Bez rešpektovania práv jednotlivca nie je možno dodržiavať ani práva menšín či skupín, ktoré zmýšľajú rozdielne. Tento jeho odkaz je taktiež znova aktuálny aj pre Slovensko a je azda aj jedným z najvýznamnejších, ktoré nám Mill ponúka. Nechajme však na túto tému prehovoriť samotného autora:

“Spoločnosť môže vykonávať a skutočne vykonáva svoje vlastné nariadenia. Ak pritom vydáva pokyny tam, kde by vôbec nemala zasahovať, praktizuje oveľa väčšiu spoločenskú tyraniu než mnoho druhov politického útlaku, pretože - aj keď si v tomto prípade zvyčajne nepomáha nejakými extrémnymi sankciami - ponecháva len málo možností úniku, preniká oveľa hlbšie do detailov života a zotročuje ľudskú dušu.” [4]

Mill tvrdil, že ľudom by malo byť umožnené žiť tak, ako si sami určia. Tu však pripustil jednu výnimku a tou je, že nesmú ubližovať druhým. Bol tiež zásadne proti nacionalizmu, proti všetkým formám intolerancie a dokonca aj proti tej forme demokracie, ktorá je založená na princípe rovnakosti na úkor princípu individuálnej slobody. Mill si uvedomoval, že k rozvoju tohto princípu môže dôjsť až na určitom stupni rozvoja spoločnosti. Tu však zdôrazňoval taktiež to, že ak dôjde k porušeniu tohto princípu (nech ide o akokoľvek vyspelú kultúru, spoločnosť či civilizáciu) je to krok späť a predzvesť úpadku spoločnosti. Ide tu teda opäť o jeden z najdôležitejších pojmov liberalizmu a tou je sloboda jednotlivca.

“No najsilnejším zo všetkých argumentov proti zasahovaniu verejnosti do čisto osobného správania je, že tam, kde k tomuto zasahovaniu dochádza, je veľmi pravdepodobné, že sa zasahuje nesprávne a na nesprávnom mieste.” [5]

Problematika individuálnej slobody na Slovensku je na prvý pohľad nie veľmi aktuálnym problémom. Je to však len zdanlivý dojem, lebo nech to znie akokoľvek tvrdo, naša spoločnosť nie je liberálna!

Je založená na tradícii a ľudia skôr preferujú rovnosť a solidaritu, nevážia si jedinečnosť druhých, respektíve každého jednotlivca a nie je u nás ešte dostatočne vypestovaná tolerancia k odlišnostiam či už názorovým alebo iným. Naša spoločnosť je podozrievavá k úspechu jednotlivca. Ten to vytŕča z davu, alebo sa nejako inak vymyká z preferovaného priemeru, je skôr sankcionovaný ako motivovaný k takémuto správaniu. Stále pretrváva akási obava zo slobody a očakávanie, že niekto druhý, či niekto zvonku, nám túto slobodu, či ekonomickú prosperitu, zabezpečí. Liberálne hodnoty sú skutočne v úzadí a zostáva len dúfať, že sa to raz zmení a dočkáme sa aj obhajoby individuality, nepriemernosti, originality, kreativity, flexibility, otvorenosti, či tolerancie.

Mill a súkromné školstvo

Sloboda a jej ochrana, dodržiavanie vlastníckych práv a vymožiteľnosť práva sú neustále aktuálne problémy aj na Slovensku a jeho myšlienky nám, pri obhajobe týchto hodnôt, môžu byť opäť užitočné. Významný odkaz nám však ponúka napríklad v prístupe ku školstvu.

Opäť nechajme prehovoriť J. S. Milla, nakoľko len veľmi ťažko to možno povedať výstižnejšie:

“Odsudzujem presne tak ako ktokoľvek iný to, že by všetka výchova alebo jej veľká česť mala byť iba v rukách štátu. Všetko, čo som povedal o význame individuality charakteru, rozmanitosti názorov a spôsobov správania, zahŕňa - rovnako bezpodmienečne - aj rozmanitosť výchovy. Všeobecné štátne vzdelanie je iba nástrojom na formovanie úplne rovnakých jedincov. A keďže šablóna, podľa ktorej ich štát odlieva, je totožná s tou, ktorá vyhovuje vládnucej moci - či je to monarchia, klérus, aristokracia alebo väčšina obyvateľstva - do tej miery, aká je efektívna a úspešná, ustanovuje nadvládu nad myslením, vedúcu celkom prirodzene aj k nadvláde nad telom.” [6]

Kto je liberál?

Aj odpoveď na túto otázku je veľmi zaujímavá a taktiež nám tu môžu byť prospešné myšlienky J. S. Milla.

Zásady liberalizmu nepresadzuje podľa Milla ten, kto sa násilím snaží zvrhnúť režim obmedzovania slobody štátom, ale ten, kto predovšetkým liberalizmom žije. Čo sa pod tým myslí? Liberál je človek, ktorý necháva iným ľuďom voľnosť v rozhodovaní o sebe, nenúti im svoju morálku, snaží sa druhých ľudí presvedčiť silou argumentu a nie fyzickou, je tolerantný, volí alternatívy podľa svojho presvedčenia a nie tendenčne podľa vlastného prospechu, či podľa toho, kto je práve pri moci. Vie prijať aj opačný názor a rešpektovať ho, nie je dogmatik. Liberál rešpektuje vlastnícke práva ostatných a nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva.

Mill si uvedomoval, tak ako mnohí pred ním a aj po ňom, že najväčšie súboje sa neodohrávajú vo vojnách, ale na pôde súboja myšlienok a podľa toho sa aj správal. Sám bol tým najlepším príkladom a neznižoval sa k osočovaniu, alebo dehonestovaniu iných.

Hoci to už Mill nespomína, je veľmi dôležité si uvedomiť, že hlavný súboj aj v dnešnej dobe neprebieha medzi pravicou a ľavicou ako nás politici často presviedčajú. Ide skôr o súboj etetizmus vs. liberalizmus. Ide o to rozhodnúť sa, či preferujeme delegovanie moci na štát (alebo nadštátnu inštitúciu), alebo osobnú zodpovednosť a rozhodovanie jednotlivca. Je to o tom, či sa rozhodneme pre uniformitu a rovnostárstvo, alebo rôznorodosť a rozdiely medzi ľuďmi (či už pozitívne, alebo negatívne).

Ale možno aj najdôležitejším odkazom Milla je, že slobodu nemožno presadzovať akoukoľvek formou neslobody, respektíve obmedzovaním slobody ako sa často v histórii dialo (napríklad Francúzska revolúcia).

Mill, byrokracia a verejné statky

Mill nebol etatista, za akého ho veľa ľudí považuje, ale uvedomoval si aj hodnotu statkov a služieb, ktoré by sme dnes označili ako verejné:

“Hoci spoločnosť nie je založená na zmluve a hoci sa nič nezíska tým, že sa zmluva vynájde kvôli tomu, aby sa z nej odvodili sociálne záväzky, každý, kto od spoločnosti prijíma ochranu, je jej za toto dobrodenie dlžníkom.” [7]

Podnetné sú aj napríklad jeho poznámky o štáte a byrokracií:

“V krajinách s rozvinutejšou civilizáciou a búrlivejším duchom verejnosť, navyknutá očakávať, že všetko za ňu urobí štát, alebo aspoň nerobiť sama pre seba nič bez toho, aby nepožiadala štát o dovolenie nielen urobiť niečo, ale dokonca aj ako to robiť, prirodzene robí zodpovedným za všetko zlo, ktoré na ňu dolieha, štát. Keď toto zlo prekoná hranice jej trpezlivosti, búri sa proti vláde a organizuje to, čo sa nazýva revolúciou. Potom sa niekto ďalší, či už s legitímnou mocou od ľudu, alebo bez nej, vyšvihne hore, dáva príkazy byrokracií a všetko ide prevažne tak ako predtým - byrokracia sa nemení a nikto nie je schopný nahradiť ju.” [8]

Jeho argumentácia je opodstatnená, ale určite si ju netreba mýliť, a ani iné jeho vyjadrenia, s obhajovaním vplyvu štátnej moci na jednotlivca.

Dezinterpretácia odkazu J. S. Milla a jeho kritici

K odkazu J. S. Milla sa hlásili mnohí no málokto z nich sa jeho učenia aj držal. Po výstižný príklad nemusíme ani ísť hlboko do histórie, či za hranice. Aj na Slovensku sa na Millove učenie odvolával jeden pomerne známy pseudoliberál (nakrátko bol aj ministrom hospodárstva), keď však prišlo na otázku vlastníckych práv, nevylučoval dokonca ani ten najvážnejší zásah - znárodnenie. No, ale prejdime už teraz trocha do histórie.

Millovi je často vyčítaný vplyv Isidora Augusta Marie Francoişa Xaviera Comteho (Augusta Comteho, 1798-1857) a sprostredkovane cez neho aj vplyv Clauda-Henriho de Rouvroy Saint Simona (1760-1825), teda utopického socializmu na jeho dielo. Comte si s Millom zhruba šesť rokov dopisoval, bol Millovým učiteľom a Mill ho aj finančne podporoval. No Mill najmä vo svojej eseji A. Comte a pozitivizmus, jasne odmietol Comteho celkovo neliberálny prístup k riešeniu mnohých spoločenských problémov a jeho snahu vytvoriť “svetskú cirkev”. To, čo ich spájalo bol záujem o sociológiu ako vedu. Mill bol však vždy skôr empirik ako pozitivista, resp. priamo antipozitivista ala Friedrich Nietzsche. Comte prosto nemal na Millove práce a formovanie jeho názorov významnejší vplyv.

Kritika Josepha Aloisa Schumpetera [9] (1883 - 1950), ktorý ho okrem iného označil za evolučného socialistu, je natoľko absurdná, že ani veľmi nestojí za reakciu. Schumpeter kritizoval takmer každého a nie vždy bola kritika na mieste. V Millovom prípade rozhodne nebola, pričom mu vyčítal mu najmä vplyv Benthama. To však už bolo spomenuté a žiaľ doteraz sa na Schumpetera ako autoritu, Millovi kritici odvolávajú.

Medzi ďalších ostrých kritikov patril Friedrich August von Hayek [10] (1899-1992), čo je obzvlášť vtipné, keďže práve Mill bol pre neho, predovšetkým v mladosti, veľkým inšpiračným zdrojom a mal značný vplyv na formovanie jeho vlastných názorov. Len to dokazuje, že mnohí žiaci majú tendenciu zavrhnúť a často skresliť odkaz svojho učiteľa. Hayekovi sa predovšetkým nepáčil vplyv Harriet Taylorovej [11], Millovej ženy, ale aj neskorší vplyv jeho nevlastnej dcéry, Helen Taylorovej, na jeho dielo. O skutočných dôvodoch, prečo nepripisoval ani Millovej žene nesporne pozitívny vplyv na jeho práce a Milla pod jej vplyvom považoval za zženštilého, či dokonca za “pomäteného socialistu”, možno len špekulovať. Hayekovi však často chýbala pokora a úcta k druhým ľuďom, takže to zasa ani nie je natoľko neprekvapujúce.

Ďalší kritik bol Karl Reymund Popper [12] (1902-1994) a to najmä preto, že on sám odmietal metódu indukcie a predstavu, že by bolo správne vyvodzovať univerzálne zákony z konečného počtu pozorovaní. Mill skúmal induktívnu logiku ako jednu z metód poznávania prírodných zákonov, hlavne kauzálnych. Induktivizus systematicky rozpracoval [13], ale nebol proti formálnej logike, chcel ju len vždy potvrdiť aj empiricky a rozhodne neodmietal dedukciu ako sa často uvádza. Mali prosto odlišné názory, ale hlavne tvrdenie Poppera, že induktívna metóda nie je pre vedu podstatná, bola dôvodom rozporu.

Záver

V úvode a aj v názve tejto eseje som uviedol, že odkaz J. S. Milla by mohol byť alternatívou k učeniu rakúskej školy. Pozorný čitateľ však na základe prečítaného určite zistil, že mnohé Millove východiská a názory sú totožné s rakúskou školou a tieto koncepcie nie sú až natoľko v rozpore, ale skôr sa dopĺňajú.

Ku takejto “taktike” (predstierať rozpory a podsunúť Milla ako alternatívu) ma prinútilo to, že mnohí zástancovia učenia rakúskej školy ekonómie (zvláštne je, že aj vrámci nej existujú pomerne značné názorové rozdiely) majú voči Millovi predsudky na ktorých dogmaticky trvajú a často bezdôvodne odmietajú, možno na prvý pohľad, odlišný názor.

Malo ich to vyprovokovať k ostražitosti pri čítaní a donútiť k zamysleniu nad len zdanlivými rozpormi v týchto koncepciách. Práve tieto pseudorozpory sú zámienkou k dezinterpretáciám, kritike a hádkam, ktoré som spomenul. Nedajme sa, prosím, zmiasť deleniami, rôznymi školami a smermi, liberalizmus je len jeden, v jeho centre je jednotlivec, základom je tolerancia a úcta k slobode. Ľudia s takýmto vnímaním sú predsa na jednej lodi a nemali by strácať čas a energiu spormi o to, kto je “pravoverný” liberál a kto už nie, ale vzájomne spolupracovať aj preto, že to nie je práve “liberálne”, ale aj z toho dôvodu, že etatizmus je stále takpovediac “ante portas” a ohrozuje hodnoty liberalizmu, ktoré si my všetci, myslím, vážime.

Radovan Kavický
Autor je študentom Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave

Použitá literatúra:
HOLLANDER, S. 1986. The Relevance of J. S. Mill: Some Implications for Modern Economics. Londýn: R. D. C. Black, 1986
HOLLANDER, S. 1987. On Mill Interpretation Since Schumpeter. In. THWEATT, W.: The Classical Economists. Boston: Mass Kluwer, 1987
JACOBS, S. 1991. Science and British Liberalism: Locke, Bentham, Mill and Popper. Avedbury: Aldershot, 1991
MILL, J. S. 1991. Additional Letters of John Stuart Mill. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XXXII. Toronto: University of Toronto Press, 1991. ISBN 0-8020-2768-7
MILL, J. S. 1981. Autobiography and Literary Essays. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. I. Toronto: University of Toronto Press, 1981. ISBN 0-8020-2368-1
MILL, J. S. 2005. Civilizácia. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 1977. Considerations on Representative Government. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XIX. Toronto: University of Toronto Press, 1977. ISBN 0-8020-5345-9
MILL, J. S. 2005. Duch doby. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 1967. Essays on Economics and Society. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. IV. Toronto: University of Toronto Press, 1967. ISBN 0-8020-5481-7
MILL, J. S. 1978. Essays on Philosophy and the Classics. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XI. Toronto: University of Toronto Press, 1978. ISBN 0-8020-2285-9
MILL, J. S. 1988. Journals and Debating Speeches. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XXVI and XXVII. Toronto: University of Toronto Press, 1988. ISBN 0-8020-2674-5
MILL, J. S. 2005. Kapitoly o socializme. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 2005. Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 1986. Newspaper writings. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XXV. Toronto: University of Toronto Press, 1986. ISBN 0-8020-2602-8
MILL, J. S. 2001. O politickej slobode. Bratislava: Kalligram, 2001. ISBN 80-7149-405-4
MILL, J. S. 2005. Poddanstvo žien. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 1936. Principles of political economy with some of their applications to social philosophy. London: Longmans, Green and Co., 1936.
MILL, J. S. 1988. Public and Parliamentary Speeches. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XXVIII and XXIX. Toronto: University of Toronto Press, 1988. ISBN 0-8020-2693-1
MILL, J. S. 2005. Utilitarizmus. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 2005. Úvahy o zastupiteľskej vláde. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 2005. Užitočnosť náboženstva. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
PEART, S. J. - LEVY, D. M. 2005. Discussion, Construction and Evolution: Mill, Buchanan and Hayek on the Constitutional Order. Dostupné na SSRN: http://ssrn.com/abstract=911272
POPPER, K. R. 1935. Logik der Forschung. Viedeň: Julius Springer Verlag, 1935
http://oll.libertyfund.org/index.php
http://ssrn.com/

_________________________

[1] MILL, J. S.: O politickej slobode. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 126
[2] MILL, J. S.: O politickej slobode. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 125 - 126
[3] HOLLANDER, S.: The Relevance of J. S. Mill: Some Implications for Modern Economics. Londýn: R. D. C. Black, 1986
[4] MILL, J. S.: O politickej slobode. Bratislava: Kalligram, 2001, s. 16
[5] MILL, J. S.: O politickej slobode. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 147
[6] MILL, J. S.: O politickej slobode. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 175 - 176
[7] MILL, J. S.: O politickej slobode. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 136
[8] Tamtiež, s. 182 - 183
[9] HOLLANDER, S.: On Mill Interpretation Since Schumpeter. In. Thweatt, W.: The Classical Economists. Boston: Mass Kluwer, 1987, s. 163 - 77
[10] HAYEK, F. A.: John Stuart Mill and Harriet Taylor: Their Correspondence and Subsequent Marriage. Chicago: University of Chicago Press, 1951
[11] PEART, S. J. - LEVY, D. M.: Discussion, Construction and Evolution: Mill, Buchanan and Hayek on the Constitutional Order. 2005 Dostupné na SSRN: http://ssrn.com/abstract=911272

[12] POPPER, K. R.: Logik der Forschung. Viedeň: Julius Springer Verlag, 1935
[13] JACOBS, S.: Science and British Liberalism: Locke, Bentham, Mill and Popper. Avedbury: Aldershot, 1991

Tomáš Baťa a jeho kľúč k úspechu

2007-08-13T12:32:00.001+02:00

Pre tento článok som sa rozhodol z toho dôvodu, že tento rok, presne 12. 7. 2007 uplynulo 75 rokov od jeho tragického úmrtia.

Veľmi málo ľudí si uvedomuje ako dôležitý by mohlo byť pochopenie jeho práce, toho o čo usiloval a ako žil, aj pre dnešných ľudí. Často sa len povie Baťa, Zlín, lacné topánky, baťovské ceny... a tým to končí. Omyl !!! Má ešte stále čo povedať aj dnes a možno práve až dnes. Ak chcete zistiť niečo viac o tomto výnimočnom človeku, pokračujte v čítaní ďalej. Príjemné čítanie prajem.

Tomáš Baťa začal podnikať na prelome 19. a 20. storočia, teda v čase, keď sa rodili prvé zovšeobecnenia vedeckého manažmentu. Princípmi a metódami riadenia, ktoré uplatňoval sa zaraďuje k takým velikánom klasického manažmentu ako sú Američan F. W. Taylor a Európania H. Fayol a M. Weber.

Životopis Tomáša Baťu

História rodiny

Podľa dokladov z matrík, archívov, farností, záznamov cechov, okresného archívu v Brne, archívu Národného múzea v Prahe a iných prameňov sa zistilo, že história obuvníctva v Baťovej rodine siaha až do 16. storočia.

Václav Batiů, 1580 – 1662, Želechovice

Lukáš Batiů, 1610 – 1683, Zlín, obuvník

Lukáš Batiů, 1660 – 1727, Zlín, obuvník

Martin Batia, 1691 – 1761, Zlín, obuvník

Martin Batia, 1715 – 1777, Zlín, obuvník

Šimon Batia, 1755 – 1833, Zlín, obuvník

Antonín Batia, 1802 – 1850, Zlín, obuvník

Antonín Baťa, 1844 – 1905, Zlín, obuvník

Tomáš Baťa, 1876 – 1932, Zlín, obuvník, zakladateľ firmy

Ján Antonín Baťa, 1894 – 1965, Zlín, vyučený obuvník, nevlastný brat

Tomáš Ján Baťa, nar. 1914, vyučený obuvník, syn

Thomas George Baťa, nar. 1948, Kanada, vnuk

Začiatky

Narodil sa 3. 4. 1876 ako tretie dieťa zo šiestich v Zlíne, v rodine obuvníka. Tomáš Baťa vytvoril podnikateľský systém, ktorý dosiahol nebývalý úspech v priebehu niekoľkých desaťročí. Začínal ako obyčajný dedinský obuvník. Neskoršie začal šiť papuče, ktoré predával po okolitých jarmokoch ako mnohí vtedajší obuvníci. Napriek vážnym problémom aj pádom, svojou remeselnou zručnosťou, húževnatosťou a hľadaním zvyšovania výroby začal postupne uplatňovať niektoré nové prvky pri výrobe ako i pri jej realizácii na trhu.

Cesty do Ameriky

Prvá cesta do Ameriky v r.1904:
Baťa pracoval v Lynne - stredisku obuvníckeho priemyslu ako robotník.
Druhá cesta do Ameriky v r. 1911:
Podrobne si všímal organizáciu práce a stroje, ktoré používal Ford. Zaujímal sa o podrobnosti pri pásovej výrobe áut. Po návrate domov do Zlína si dal zhotoviť podobné stroje v Nemecku a s ich pomocou zaviedol pásovú výrobu obuvi. Uplatnil i ďalšie získané organizačné poznatky a postavil tak základ pre ďalší rýchly rozvoj svojej výroby vo svojom podniku.

Hospodárska kríza

Keď sa po prvej svetovej vojne začala celosvetová recesia v národnom hospodárstve a začalo sa masové prepúšťanie robotníkov, zatvárali sa podniky, prudko rástla nezamestnanosť, došlo k zhodnoteniu československej koruny na dvojnásobok, čo spôsobilo oslabenie dopytu najmä v zahraničí. Vtedy firma stála pred závažnou otázkou: Buď zastaviť výrobu a prepustiť všetkých zamestnancov, alebo prispôsobiť výrobné náklady novým pomerom. Tomáš Baťa sa dohodol so zamestnancami, že budú robiť za polovičnú mzdu a keď znížil aj ostatné náklady a výdavky, podarilo sa mu znížiť cenu topánok takmer o polovicu. Toto sa začalo realizovať 1. 9. 1922. Podnikatelia, národohospodári, finančníci krútili nad týmto experimentom hlavou. Baťa však dokázal nielen prežiť, ale postupne zvyšovať mzdy svojim zamestnancom a rozvíjať podnik. Od roku 1924 sa začala uplatňovať technická a organizačná racionalizácia výroby – išlo o zavedenie prúdovej pásovej výroby. Vzrástla produktivita práce o 20 až 30%, zvýšil sa objem výroby o 75%, pritom počet zamestnancov vzrástol iba o 35%. Baťov ohromný úspech, ktorým neskôr zdesaťnásobil rozsah svojho obchodu počas obdobia rokov 1922–1929, bol výsledkom jeho podnikateľských inovácii a hlbokej viery vo svoj úspech. Práve v tomto ťažkom období sa prejavila jeho sila, tvrdohlavosť a nesmierna pracovitosť.

Letecké nešťastie

Tomáš Baťa mal naplánovanú cestu do Švajčiarska, kde mal otvoriť novú továreň. V dobe odletu bola hustá hmla. Aj keď pilot Jindřich Brouček odmietal za takýchto podmienok odštartovať. Baťova tvrdohlavosť sa opäť prejavila a rozhodol, že sa poletí.
Nejednalo sa o ukvapené rozhodnutie. Ešte pred štartom si vraj nechal zistiť, ako ďaleko sa hmla nachádza a či sa z jej dosahu čoskoro po štarte dostanú. Všetko údajne nasvedčovalo tomu, že sa jedná o lokálnu nepriazeň počasia. Pravdepodobne pilot v hmle neodhadol výšku a kolmo narazil do zeme. Obaja boli na mieste mŕtvi. Tomáš Baťa sedel v okamihu nárazu na mieste pilota a nebol ani pripútaný. Osud pretrhol niť jeho života. Stalo sa tak 12. 7. 1932, kedy tragicky zahynul neďaleko Zlína, v Otrokoviciach.

Baťov systém riadenia

Hlavné princípy Baťovho systému

Ø Osobná zodpovednosť za vykonanú prácu

Ø Pocit hrdosti a príslušnosti k podniku

Ø Samospráva a účasť pracovníkov na zisku podniku

Ø Pozornosť ku mladej generácii a permanentné vzdelávanie

Ø Nákup základných surovín priamo od výrobcu a nakupovalo sa vtedy, keď to bolo cenovo najvýhodnejšie

Ø Predaj obuvi sa realizoval vo vlastných predajniach, teda bez sprostredkovateľov (obchodníkov), aby zbytočne nenavyšovali cenu pre zákazníka

Ø Na vedúce posty sa neprijímali ľudia zvonku, ale len vlastní „odchovanci“ – napr. po absolvovaní 3-ročnej praxe mohli úspešní uchádzačii postúpiť na funkcie účtovník, majster, vedúci dielne, nákupca a pod.

Plánovanie

Základom rozvoja podniku boli polročné plány, zostavené na zimnú a letnú sezónu. Sezóna jar – leto zahŕňa mesiace marec až august, jeseň – zima september až február. Výsledkom plánovania bolo prepojenie výroby a predaja. Potom sa polročný plán rozpracoval na týždenné plány. Úlohou kalkulačného oddelenia bolo detailne vypracovať týždenné pracovné plány pre jednotlivé oddelenia až na úroveň dielní. Týždenný plán sa skladal z čiastkových denných plánov, ktoré predpisovali plánovaný denný objem výroby každej dielni. Pracovný rok Baťových závodov pozostával z 253 pracovných dní, pre ktoré spracovalo rozpočtové oddelenie 253 denných plánov.

Nákup surovín

O nákup sa staralo nákupné oddelenie, ktoré bolo rozdelené na 19 takmer samostatných pododdelení, každé s vlastným účtovníctvom. Tieto mali nakupovať za ceny nižšie, ako predpokladali kalkulácie. Ak nakúpili drahšie, hradili rozdiel zo svojho konta. Nákup surovín v zahraničí obstarávali vlastní zriadenci priamo na mieste. Odstánil sa tým zisk rôznych priekupníkov, ktorí značne zaťažovali výrobu. Najdôležitejšie suroviny pre výrobu boli kaučuk, textílie a hlavne kože.

Výroba

Ešte pred výrobou, museli byť jednotlivé dielce dopravené do dielní. V každej budove bol pracovník, ktorý sa staral o prijímanie a vydávanie materiálu. Ukladal jednotlivé dielce do priehradok a starostlivo ich zapisoval. Takéto komponenty boli do dielní rozvážané lanovou dráhou, ktorá obopínala vačšinu budov. Takto bola za niekoľko minút zásobená dielňa materiálom bez toho, aby doprava niekomu prekážala. A pretože výroba bola riadená plánmi, bolo tak možné materiál chystať dopredu a plynule ho dodávať do dielní.

Cenotvorba

Pri tvorbe ceny bolo hlavným cieľom, aby bola nižšia ako konkurenčná. Služba verejnosti sa pri tvorbe ceny prejavovala tak, že stanovená cena bola taká nízka, aby bol zisk z predaja pri 1 páre malý a uspokojivý pri veľkých 100 tisícových sériách.

Baťovské ceny:

Od roku 1922 do roku 1932 končili všetky čísla označujúce cenu obuvi deviatkou (z toho pojem – baťova cena). Zákazníkom sa tak podvedome vsugerovalo, že dostávajú tovar lacnejšie.

Účasť na zisku

Baťa sa nesústredil len na zavádzanie moderných metód organizácie a riadenia výroby. Úplnou novinkou bol podiel na zisku, ktorý dostávali zamestnanci podľa hospodárskych výsledkov svojich dielní. Svoj systém založil na tom, aby si každý pracovník mohol okamžite vypočítať svoj podiel na zisku, čo bolo preňho priamym stimulom k vyššej osobnej iniciatíve. Aby firma chránila svoje záujmy, každý vedúci pracovník musel vložiť na svoje osobné konto vo firemnej banke stanovený obnos peňazí, ktorý slúžil ako záloha pre prípad straty. Na zisku a strate bolo zainteresovaných približne 30 % pracovníkov. Názov „účasť na zisku“ zaviedol Baťa z propagačných dôvodov. Slogan mal budiť v zúčastnených pocit, že sú spolumajiteľmi firmy.

Organizácia predaja

O predaj produkcie sa starala predajná skupina. Predajné oddelenie zaznamenalo rozmach najprv v rokoch 1910 – 1917, kedy sa prvýkrát Baťove topánky začali predávať po celej Európe a potom po vojne. Počas vojny predajné oddelenie nemalo taký význam väčšinou kvôli vojenskej produkcii. Od prvej vlastnej predajne roku 1917 do roku 1930 sa Baťovi podarilo vytvoriť celosvetovú sieť 2 500 firemných predajní, z toho 2 000 v ČSR. Úspechy týchto predajní sa dajú zhrnúť v cene obuvi, službách zákazníkom, rovnomernej rozmiestnenosti v celej republike a kvalite. Hlavných cieľom predajnej skupiny sa stala snaha vtesnať náklady predaja (balenie, skladovanie, zásobovanie, dopravu, administratívu, reklamu, predaj, zisk) do 25 % výrobnej ceny.
Predajná skupina pozostávala:
1. Predajne a domy služieb – zabezpečovali priamy styk so zákazníkmi
2. Prenajímacie oddelenie – zabezpečovalo priestory na nové predajne
3. Tlačiareň – vyrábala tlačivá, formuláre, príručky…
4. Reklamné oddelenie – vyrábalo plagáty, inzeráty, reklamy
5. Rozpisovacie oddelenie – rozpisovalo plány dielňam
6. Sklady a expedícia – preberalo hotové výrobky, kontrolovalo kvalitu, expedovalo do predajní
7. Osobné oddelenie – staralo sa o personál predajní

Proces výchovy a vzdelávania v Baťovom koncerne

Baťa priamo nútil spolupracovníkov, aby sa vzdelávali. Vzdelanie, školenie a tréning neboli v jeho prípade tie nákladové položky, ktoré podnik znižuje prvé, keď nie sú peniaze. Vzdelanie je investícia, strategický nástroj na zlepšenie výkonu a konkurencieschopnosti v správne organizovanom podniku.

Baťova škola práce

Do Baťovej školy práce (BŠP) prichádzali mladí ľudia vo veku 14 rokov. Škola získala výbornú povesť, pretože Baťa zamestnával najlepších učiteľov a vychovávateľov a všetko, čo sa v škole učilo, malo konkrétny cieľ a praktický úžitok. V BŠP platila zásada, že práca musí byť hlavnou vyučovacou metódou. Baťa sám hovorieval: „Učme sa prácou. Skutočná práca je najlepšou metódou. Veľkým bohatstvom je vlastná skúsenosť, pretože práve ona zhodnocuje naše vedomosti. Vedomosti môžeme druhému dať, ale skúsenosti si musí každý vykúpiť vlastným potom, vlastnými mozoľmi.“ Po prijatí sa študent, v Zlíne nazývaný mladý muž alebo mladá žena, nasťahoval do internátu, kde býval počas celého štúdia. Na internátoch vládli prísne podmienky, takmer vojenská disciplína.
Mladým mužom a mladým ženám bolo zakázané prijímať podporu z domu a všetky svoje výdavky a životné potreby si hradili len z vlastných príjmov. Cez deň pracovali ako dospelí robotníci v továrni od 7.00 do 17.00 hod. s dvojhodinovou prestávkou na obed a krátky oddych. Za prácu v továrni dostávali mzdu. Každú prácu vykonávali dovtedy, pokiaľ ju dokonale nezvládli a počas školy prešli postupne celým výrobným procesom. Po skončení práce ich čakalo trojhodinové vyučovanie. Vyučovanie sa zameriavalo na praktické otázky a po ukončení štúdia bol každý absolvent pripravený na svoju prácu aj teoreticky. Podstatou výučby bola praktická ekonómia, zostavovanie rozpočtov a jazyky. Viac ako 50 % študentov BŠP sa vzdalo ešte pred jej dokončením. Avšak študenti, ktorí vydržali, opúšťali jej brány s praktickým vzdelaním a so slušnými úsporami. Väčšina z absolventov sa úspešne uplatnila v živote a mnohí z nich zastávali významné funkcie v Baťových závodoch alebo v iných oblastiach hospodárstva.

Tomášov - výchova budúcich riaditeľov

V druhej polovici tridsiatych rokov, napriek kvalitnej príprave mládeže, začal koncern pociťovať absenciu zariadenia, ktoré by bolo schopné pripravovať mladých mužov schopných zastávať najvyššie hospodárske funkcie v koncerne vrátane miest budúcich riaditeľov. Preto sa začal budovať nadštandardný stupeň výchovy, pomenovaný Tomášov na počesť zakladateľa. Tí najlepší študenti, elita žiakov BŠP, sa nazývali "Tomášovci". Koncom 30. rokov bol pre nich zriadený individuálny internát. Tomášovci boli pripravovaní pre vedúce pozície v modernom hospodárstve. Pri spoločenských stretnutiach museli chodiť v oblekoch a cylindri a v škole sa učili zvyklosti vyššej spoločnosti, cudzie jazyky, ale aj spoločenské správanie. Slávnostný odev odkladali len v továrni, kde museli pracovať rovnako ako ostatní študenti. Baťa budúcim riaditeľom hovorieval: „Ak chceme vykonať v živote veľkú prácu, musíme hľadať cesty, ako vybudovať veľkého človeka. Malý človek – malá práca, veľký človek – veľká práca.“

Ďalšie vzdelávanie

Firma Baťa intenzívne investovala do ľudských zdrojov. Pre zamestnancov organizovala viaceré kurzy a školenia. Vyučovali sa hlavne cudzie jazyky a zvyklosti zákazníkov v cudzích krajinách. Výučba jazykov bola na prednom mieste vo vzdelávacom pláne koncernu. Firma značne pociťovala nedostatok jazykovo zdatných odborníkov pre svoju neustálu expanziu. Študijný ústav T. Baťu bol založený s cieľom oboznamovať svojich pracovníkov s najnovšími poznatkami vo vedných odboroch a v praxi súvisiacich s prevádzkou koncernu. Takto mali z poslucháčov vychovať odborne zdatných vedúcich a majstrov. Pre spoločnosť platila zásada, že všetky znalosti a vedomosti sú spoločným majetkom. Preto mal každý vedúci pracovník povinnosť odovzdávať skúsenosti podriadeným. Každý pracovník musel mať za seba pripraveného náhradníka pre prípad, že by bol presunutý na zodpovednejšiu funkciu. Je obdivuhodné, aké moderné metódy sa používali v Baťových závodoch pred viac ako 80 rokmi.

Baťa a Slovensko

Princípy a metódy podnikania, riadenia, ktoré uplatňoval Tomáš Baťa sa úspešne aplikovali najmä v dvoch mestách v SR, vo Svite a v Partizánskom. V týchto dvoch mestách duch myšlienok Tomáša Baťu v zhmotnenej a viditeľnej podobe dodnes výrazne žije. Baťa na otázku, ako vybudoval podnik, odpovedal: „Úlohu, ktorú som si pred seba postavil, nebolo vybudovať podnik, ale formovať ľudí. Moja námaha smerovala k tomu, aby som zdokonalil svojich spolupracovníkov a aby sme čo najlepšie obsluhovali svojich zákazníkov, lebo na týchto pilieroch stojí celý závod. Zistil som, že najväčšie neúspechy v priemysle boli zavinené falošnými psychologickými postojmi ľudí k ich práci, k ich spolupracovníkom a k ich zákazníkom.“

Nástupci Tomáša Baťu

Ján Antonín Baťa

Ø Nevlastný brat Tomáša Baťu.

Získanie podniku:
Po smrti Tomáša Baťu sa našla obálka adresovaná jeho nevlastnému bratovi Jánovi. Bolo v nej prehlásenie, podľa ktorého mu Tomáš Baťa predal všetok priemyslový a obchodný majetok. Cena bola 50 mil. Kčs (teda výrazne menej ako bola skutočná – trhová cena). Ján pripísal, že s kúpou súhlasí a podpísal sa. Keď si uvedomil, že ťažko môže uzavrieť dohodu s niekým, kto práve zomrel, pripísal ešte: „resp. kúpil som na základe ústnej dohody“

Činnosť a zásluhy:
Podnik bol v kríze (strata 70% exportu). Aby prekonal krízu zahájil výrobu iných komodít (klínové remene, gumový tovar, hračky, bicykle, umelé vlákna). Bol typickým baťovcom – schopným, vzdelaným a neúnavným. Až do núteného odchodu z vlasti venoval všetky svoje sily a schopnosti rozvoju firmy. Pod jeho vedením zaznamenala firma nebývalý rozkvet vo všetkých sférach svojej činnosti. V Brazílii vybudoval závody a mestá Mariapolis, Batatuba, Bataypara, Batatussu. Zomrel v Brazílii v roku 1965.

Tomáš Ján Baťa

Ø Syn Tomáša Baťu.

Obchodnú akadémiu vyštudoval v Uherskom Hradišti. Vysokoškolské vzdelanie získal vo Švajčiarsku a v Anglicku. V čase smrti otca mal 18 rokov. Namiesto neho riadil podnik nevlastný brat Tomáša Baťu (Ján Antonín Baťa). Až do smrti Jána Antonína v r. 1965 s ním viedol Tomáš Ján Baťa súdny spor o vlastníctvo akcii podniku svojho otca. Viac ako 50 rokov neúnavne pracoval, ako kedysi jeho otec, na rozvoji firmy. V Kanade vytvoril nové centrum firmy a uplatňoval svoj výrobný a podnikateľský program. Pred 20-timi rokmi dostal za svoje celoživotné dielo najvyššie kanadské štátne vyznamenanie. Postupne založil samostatné výrobné a obchodné regióny v Európe, v Severnej a Južnej Amerike, v Indii a Afrike.

Thomas George Baťa

Ø Syn Tomáša Jána Baťu a vnuk Tomáša Baťu.

Prevzal podnik po Tomášovi Jánovi Baťovi. The BATA Shoe Organization má sídlo v Toronte. Vo svete má asi 45 samostatných výrobných podnikov, okolo 6500 vlastných predajní, predáva obuv vo viac ako 100 štátoch sveta a zamestnáva okolo 70000 pracovníkov. Dnes je firma Baťa najväčším výrobcom a predajcom obuvi na svete. Ročne predá 300 miliónov párov obuvi.

Záver

V mnohých oblastiach firma Baťa predbehla svoju dobu o mnoho desaťročí. Mnohé manažérske prístupy, ktoré Baťa používal, sa dnes objavujú v manažérskej literatúre ako novinky a objavy posledných rokov. Mnohé myšlienky neboli po viac ako polstoročie prezentované v takej miere ako by si táto podnikateľská osobnosť zaslúžila. Skrátka, na Tomášovi Baťovi je stále čo objavovať.