Francis blog

Chemoterapia - tretia časť

2020-11-01T02:19:00.007-08:00

Strata identity

Vypadávanie vlasov je najviditeľnejšie. Hnevá ma najviac. Po niekoľkých rokoch prídem o bradu. Nejde len o vlasy a bradu. Stratou ochlpenia stratíte určitú časť identity. Len sa pozrite na onkologických pacientov podstupujúcich chemoterapiu. Všetci vyzerajú rovnako. Všetci majú holú hlavu, sú bez obočia a muži aj bez brady.

Jedna z mnohých asociácií, ktoré ma napádajú je Neo, keď sa rodí v liahni Matrixu. Málokto si skutočne uvedomí, že vypadanie vlasov pripomína rozpad identity, vášho tela. Odraz v zrkadle, na ktorý ste boli zvyknutý je zrazu preč. Časom sa dokonca stratí aj obočie a mihalnice. Istý čas však trvá, než sa zmena v tele prejaví.

Podobný proces sa udeje aj s ochlpením na zvyšku tela. Nejde teda v žiadnom prípade len o výzor, ako by si mohol niekto myslieť. Je to strata identity. Pre mňa určite bola. Začiatky s tou novou sú veľmi náročné. Necítite sa dobre. Kamkoľvek idete viete, že vyčnievate. Vyzeráte divne. Vyzeráte choro. Ľudom okolo vás je hneď jasné, že je s vami niečo v neporiadku. A prišiel čas aj na moju bujnú hrivu. Rovnaký osud čakal bohato pestovanú bradu.

Bolo asi 2 týždne po prvej chemoterapii, keď som spozoroval, že moje vlasy ma opúšťajú inak ako dovtedy. Už to nebolo prirodzené vypadávanie, keď si vyčešete zopár vlasov. Väčšina ľudí má však predstavy odtrhnuté od reality. Chumáče vlasov v ruke po stečení chemoterapie sa naozaj nekonajú. Postupne skrátka padajú viac a viac. A čo som vnímal ešte intenzívnejšie bolo vypadávanie brady.

Jednotlivé vlasy a chlpy už proste viac nedržali v korienkoch a húfne migrovali do odtoku a na zem. Bolo mi jasné, že toto je konečná a vlasy musia dole. Inak budú po celom dome. O svojom zámere som informoval rodinu aj priateľku a večer vlasy zhodil. Tak nakrátko som ešte asi nebol. Pomyslel som si, keď som sa pozeral do zrkadla. Vyzeral som pomerne normálne. Na rozdiel od neskoršieho stavu, stále som mal vlasy, boli len ostrihané.

S bradou som nič nerobil. Keď sa nad tým zamýšľam, bradu som si zrejme len skrátil. Neholil som sa. Vypadávala mi postupne niekoľko týždňov. Ani keď tvorila už len 28 chlpov, neoholil som si ju. Držal som sa jej zubami-nechtami.

Mylne som sa však domnieval, že takto budem vyzerať po celú dobu liečby. Výzor sa už razantnejšie meniť nebude. Veľký omyl. Ku koncu liečby by som zrátal svoje chlpy na celom tele na prstoch dvoch rúk. Radikálne sa mi zmenila aj prirodzená farba kože. Najmä niekoľko dní po liečbe som býval bieli ako stena a pod očami mal tmavé kruhy. Priateľke som v tomto čase pripomínal pandu.

Dlho som si na nový vzhľad zvykal. A či som si zvykol? Asi nie. Po čase som to skôr prestal vnímať. Väčšinu času som bol aj tak len doma a pokiaľ som sa na seba nepozeral, nebadal som rozdiel. Chemoterapiu som navyše podstupoval počas zimy, konkrétne od konca októbra do polovice marca, čo vnímam ako veľkú výhodu, keďže som počas celej doby mohol pokojne nosiť čiapku.

Čo sa k strate vlasov a brady perfektne dopĺňalo bola bieloba, ktorá ma prepadala vždy po skočení chemoterapie a trvala zhruba 7 až 10 dní. Priateľka, rodina aj kamaráti mi však nedali nič pocítiť a vnímali ma rovnako ako predtým. To mi bez pochýb veľmi pomohlo. Strata identity je však len jeden z mnohých aspektov, ktoré na mňa číhali.

Chemoterapia - druhá časť

2020-10-27T05:51:00.012-07:00

Prvá hospitalizácia

V Mlynskej doline bolo slnečné ráno. Balím kufre, obliekam sa, chystám sa psychicky. K tomu mi dopomáha priateľka, s ktorou si píšem. Bohužiaľ, inak to teraz nejde. Sme od seba 300 kilometrov. Ja som v Bratislave, ona v Prahe.

Beriem si všetky batožiny a vyberám sa na MHD. Sám. Tentokrát mám namierené do Národného onkologického ústavu sám. Všetci sú so mnou len v mysli.

Našťastie nemusím ísť na odbery a vyšetrenia, absolvoval som ich včera. Zhruba o hodinu si ma volá doktorka do ambulancie, kde vypisuje všetky potrebné papiere k mojej hospitalizácií. Vypisuje dávkovanie cytostatík, robí mi ešte prehliadku, pýta sa ako sa mám. Je dobre naladená a ubezpečuje ma, že to zvládnem.

Pozitívny náhľad sa snaží preniesť aj na mňa. Strach. Tak by som definoval svoje vtedajšie psychické naladenie. Strach z toho, čo bude. Po vypísaní všetkých papierov si svoje zápisky číta aj nahlas a nahráva ich na diktafón.

Všetko je vybavené, môžem ísť o poschodie vyššie. Prichádzam k dverám „Onkologické oddelenie B“. Zvoním. Sestričky hneď reagujú. Prichádzam k pultu, kde už na mňa čakajú. Odovzdávam im papiere a čakám až sa uvoľní lôžko.

Po niekoľkých desiatkach minút na mňa konečne volajú a ja môžem ísť do svojej dočasnej novej izby. Je dvojlôžková. Pozerám na posteľ vedľa, od ktorej ma víta nezvyčajne dobre naladený päťdesiatnik. Pomaly si vybaľujem veci a snažím sa aklimatizovať. Prezliekam sa do pohodlného oblečenia. K posteli si dávam všetko dôležité, čo budem v najbližších dňoch potrebovať.

Vzápätí prichádza sestrička, aby zapísala môj príchod, vyplnila dotazník, ktorý treba vypísať pri každej hospitalizácií a nakoniec mi napichla žilu, do ktorej mi už o pár minút bude prúdiť pre-medikácia a cytostatiká.

Neznášam ihly. Vďaka mojej diagnóze som si však musel zvyknúť. Nikdy som ani okom nezavadil o ihlu, ktorá mi preniká do žily. Myslím, že by som sa povracal.

Cítim vpich. Štípe. Zatínam zuby, dívam sa do stropu a mysľou sa snažím katapultovať do príjemnejšieho prostredia. Myslím na víkend. Hotovo. Kanyla je v žile. Sestrička vezie starý stojan s infúziou. Hadičku zo stojana mi napája na kanylu. Povoľuje ventil. Pre-medikácia mi začína stekať do tela. V ruke pociťujem mierny chlad.

Sestrička odchádza. V izbe zostávame sami dvaja, čoho sa môj nový spolubývajúci hneď chopí a začína konverzáciu. Okamžite mi navrhuje tykanie. Na meno si už nespomínam, v pamäti mi utkvelo len ochorenie. V celom tele mu vraj bujnie nádorová aktivita.

Vysvetľuje mi, že jeho onkologické ochorenie je neoperovateľné, keďže mu v tele rastie hneď niekoľko nádorov a napádajú mu dôležité orgány, okrem iného aj mozog. Je to pre neho posledné štádium. Nič sa už nedá robiť.

Je taktiež na chemoterapii. Čudujem sa, pretože tak vôbec nevyzerá. Má vlasy, chuť do jedla a nebadať na ňom ani únavu či bledosť. Vysvetľuje mi, že má len miernu formu terapie. Liečba má za úlohu len spomalovať rast neoperovateľných nádorov, zmierniť bolesť, a v čo najväčšej možnej miere zabezpečiť dôstojný odchod. Dokonca ju nedostáva ani cez infúzie ale v tabletkách. O konkrétnom čase sa nerozprávame. Vzápätí mi hovorí trochu viac o sebe. Stavebný inžinier. Vraj nebol 20 rokov na PN. Má syna v mojom veku.

Napokon sa začína pýtať aj on. Po hodine družnej debaty nám do izby vchádza ďalší päťdesiatnik a prerušuje ju. Spolubývajúci sa dvíha z postele a aj s návštevou idú na chodbu. Dávam si slúchadlá a ponáram sa tónov hudby a messengeru. Neustále myslím na to čo sa bude diať. Aké to bude? Ako mi bude? Budem slabý? Kedy mi vypadajú vlasy?

Po každom stečení infúzie do môjho tela musím zvoniť na sestričky. Každá infúzia obsahuje iný kokteil liekov. Zatiaľ som len u podporných prostriedkov. Myslím, že prvá infúzia boli len obyčajné tekutiny. Hodiny ubiehajú, slnko sa pomaly stráca, no infúzie nie a nie dotiecť. Sestrička mi vysvetľuje, že keďže som dnes začal až na obed, budem musieť byt napojený aj cez noc, zajtra to už však bude lepšie. Nemôžem ísť teda ani do sprchy. Kúpeľňu však navštevujem neustále. Nie že by mi bolo zle, to len neustále naplnený mechúr z toľkých tekutín ma v kuse stavia na nohy.

S priateľkou sa dohadujeme, že si zavoláme až zajtra, keď budem môcť opustiť izbu. Neustále si však píšeme. Ozývajú sa aj rodičia a sestra. Pýtajú sa ako to zvládam. Zatiaľ sa nič nedeje. Nič necítim. Večer si len umývam zuby, dávam 0,5 mg predpísaného frontinu a púšťam film, pri ktorom zaspávam.

Ráno ma čaká skorý budíček pred 6. O 7 sa totiž mení personál a do tej doby musia byť porobené všetky odbery, výtery, zmerané tlaky a teploty. Proste všetko. Po tom, čo mi sestrička meria teplotu, tlak a berie moč, ktorý som jej nechali v kelímku opúšťa izbu a ja môžem ďalej pokračovať v spánku.

Stále necítim žiadnu zmenu. Kedy to príde? Chuť do jedla pretrváva naďalej. Žiadnu neprimeranú únavu nepociťujem. Nevoľnosť našťastie tiež nič.

Deň ubehá. Tekutiny v infúzií postupne miznú v mojich žilách. Až prichádza na rad posledná. Je oranžová. To je tá najtoxickejšia. Tá, z ktorej Vám vypadajú vlasy, hovorila mi prvý deň pani doktorka. Už len podľa jej obalu je zrejmé, že ide o veľmi neubezpečenú látku. Má dvojité balenie. Všade na nej sú výkričníky a upozornenia. Hnus.

Už len pri pohľade na ňu vám musí prísť úzko. Do žile tečie veľmi rýchlo. Má asi 2 deci a celá do mňa vytečie zhruba za 5 minút. Infúzia skoro nekvapká ale tečie tenkým prúdom. Je to kvôli spomínanej toxicite. Látka musí tiecť cez žilu, čo najkratšie.

Čas beží, všetko sa opakuje a ja sa prebúdzam do tretieho – posledného dňa hospitalizácie. Odpočítavam každú kvapku, každú minútu. Raňajky, obed. Obed je našťastie už posledné nemocničné jedlo. Večera bude už doma. Čo je divné, stále sa cítim normálne. Nepociťujem výraznejšie zhoršenie môjho zdravotného stavu. Vlasy stále držia. Uvidím kedy to príde. Obávam sa víkendu.

Hodiny na stene už ukazujú vysnený čas. Do izby prichádza otec, no mne ešte doteká predposledná infúzia. Na rad ide posledná, oranžová. Sestrička ma odpája. Balím veci a obliekam sa. V ruke mám stále kanylu. Idem ešte na sesternu podpísať prepúšťacie papiere a vytiahnuť kanylu. Popritom ma informujú o skutočnosti, že som pustený skorej, ako by som mal. Akonáhle by sa môj zdravotný stav zhoršil, mám zakázané volať na pohotovosť. Okamžite by som musel ísť späť do NOU.

Na cestu mi dávajú 2 striekačky napustené Uromitexanom, ktorý má predchádzať urotoxickým nežiadúcim účinkom súvisiacim s podávaním cytostatík. Tie mi podávajú vždy na konci dňa, po stečení chemoterapie. Aby som tam však nemusel trčať o deň naviac, namiesto infúzie ho už len vypijem. Mám si ho vraj zamiešať do džúsu. V aute si zarábam kokteil z džúsu a Uromitexanu. Je to horké a nechutné ale dá sa to. Všetku sladkosť džúsu akoby medikácia vstrebala. Tekutina je divno mdlá. Prichádzam domov. Až na miernu únavu sa zdá byť všetko také ako predtým. O pár dní to príde...

Chemoterapia - prvá časť

2020-10-27T05:44:00.007-07:00

Bude potrebná chemoterapia

Chemoterapia je slovo, ktoré v každom jedincovi vyvoláva pocity úzkosti a strachu z neznáma. Presne to vo mne vyvolala chemoterapia, keď som ju prvýkrát počul vyriecť z úst pani doktorky.

Už zopár týždňov som pri tom vedel, že skôr či neskôr s ňou niekto príde, no hlboko vo svojom vnútri som stále dúfal, že k tomu nebude musieť prísť, že nebude musieť prísť na tak radikálny spôsob liečby. Moje túžby však vyslyšané neboli.

Ešte pred samotnou chemoterapiou musela byť naplánovaná celá liečba a všetky jej detaily. S akými cytostatikami, v akých dávkach a s akou pravidelnosťou sa bude musieť moje telo vyrovnávať.

Pred začiatkom liečby som mal podstúpiť ešte genetické vyšetrenie. Ani tak nie ja ako skôr môj biologický materiál. Podľa týchto výsledkov bude navrhnutá ďalšia liečba. Na stole boli dve možnosti – menej radikálnejšia alebo radikálnejšia chemoterapia. Presné rozdiely týchto chemoterapií si už nepamätám, no jeden podstatný rozdiel, o ktorý šlo mne najviac hej. Menej radikálnejšia liečba znamenala len ambulantnú formu chemoterapie, kdežto radikálnejšia forma 3-dňovú hospitalizáciu.

Do poslednej chvíle som dúfal v dobré výsledky. Tie sa napokon našťastie dostavili a ja som skoro oslavoval. Ešte pred pár týždňami by to pre mňa bolo nepredstaviteľné – mám absolvovať ambulantnú chemoterapiu, nočná mora. Teraz to však bolo menšie zlo.

Pre moju smolu, do budúcna možno pre moje šťastie, pani doktorka sa aj spolu s pánom primárom v NOU rozhodli pre radikálnejšiu formu chemoterapie. Utvrdilo ich v tom histologické vyšetrenie. Histologické výsledky môjho nádoru do budúcna asi neveštili nič dobré. Už z prvotných výsledkov som laicky vyčítal ohromné nekontrolovateľné delenie buniek.

I keď som mal teda genetické vyšetrenie negatívne (dobré výsledky – môj nádor nebol geneticky podmienený) budem musieť zvládnuť 7x 3-dňovú hospitalizáciu.

To je strašne veľa, pomyslel som si. Toto nezvládnem. Prvýkrát ešte hej, nebudem vedieť čo ma čaká. Taktiež poslednýkrát to už bude ľahšie, bude to proste poslednýkrát, ale čo tých 5 hospitalizácií medzi tým. Dlho to pre mňa nebola realita, pravda. Bolo to ako z iného sveta. Cely ten problém, tá nemoc, rakovina.

Toto slovo na „r“ som inak počas celej mojej niekoľkomesačnej liečby absolútne nikde nezaznamenal. Žiadny z lekárov ani sestričiek to slovo na „r“ nepovedali. To len tak mimochodom. Myslím, že „rakovina“ je nabitá takým zlým duchom a pôsobí na ľudí psychologicky natoľko zle, že je asi naozaj lepšie, keď sa v zdravotníctve vôbec nepoužíva.

Pri poslednej návšteve pani doktorky Kubíčkovej pred chemoterapiou sme prebrali už len posledné detaily a dohodli sa na prvom termíne. "Dohodli", bolo to skôr rokovanie, vyjednávanie, niečo také. Pani doktorka chcela, aby som nastúpil už na druhý deň, mamina, ktorá bola v ambulancii so mnou ma taktiež prehovárala na zajtrajšok. Ja som si však nevedel predstaviť, že už zajtra pôjdem opäť do nemocnice. Už to nebude len na pár hodín, bude to na 3 dni, počas ktorých mi cez napichnutú žilu budú do tela nepretržite prúdiť litre medikácie, ktoré mi ovplyvnia nie len fyzické ale aj psychické zdravie.

Bol som za to, aby som nastúpil až od pondelka, myslím, že vtedy bol utorok. Pokiaľ by som pristúpil na ich termín, piatok by som šiel domov. Piatok, deň, kedy mala prísť moja priateľka z Prahy. Ako potom prežijeme víkend? Ako mi bude? Ako budem fungovať? Budem to zvládať? Tak strašne nechcem..... Chcem sa zobudiť a vydýchnuť si, že to bol len sen.

Napokon som sa zlomil a povedal si, že to budem mať aspoň skôr za sebou. Z nemocnice som odchádzal bez života, v hlave som mal iba jednu myšlienku – zajtra nastupujem na chemoterapiu.

Kto som?

2020-10-27T05:41:00.007-07:00

Ahoj. Volám sa Fero.

Mám 26 rokov

Som študent psychológie

Bývam v Prahe

Prečo som založil blog? Pretože dlhodobo pociťujem nutkanie písať o istom období môjho života. Období, ktoré nastalo v roku 2019 a navždy ma poznamenalo. Fyzicky aj psychicky. Blog by mi mal slúžiť ako nástroj na ventiláciu všetkých myšlienok, skúseností a zážitkov spojených s týmto ťažkým obdobím môjho života. Čo by mal dať tebe? Reálnu predstavu o tom, ako prebieha chemoterapia, aké má dôsledky, čoho sa báť a čo sú len mýty ukotvené v spoločnosti. Či už zo zvedavosti alebo z obavy o to, čo ťa čaká.

Do jedného dňa som bol úplne normálny mladý muž - študent vysokej školy. Životnú idylku mi narušila onkologická choroba. Mne, čo som nikdy nemal významnejšie zdravotné komplikácie. Bola to silná facka, z ktorej sa stále spamätávam. Dúfam, že aj tento blog mi v tom bude nápomocný.

Raz som sa o písanie blogu už pokúsil. Bolo to trochu inou formou. Po mesiaci som ale prestal. Boli to ešte moc čerstvé rany. Doslova. Už dlhšie som však cítil potrebu pracovať na niečom vlastnom. Niečo, čo bude moje. Niečo, za čím sa môžem ohliadnuť a povedať si, áno, toto som vytvoril ja. A myslím, že ubehlo dostatok času na to, aby som to mohol sledovať z väčšej diaľky.

Ďakujem rodine, priateľke a kamarátom, že boli pri mne, keď to pre mňa bolo najdôležitejšie.